„Veci musia skončiť, aby sa mohli začať ešte lepšie.“
Na jej láskavý úsmev, ktorý vyčarila v tej chvíli si pamätám stále. No taktiež si pamätám, že vtedy na rozdiel odo mňa nevyronila ani jednu slzu. Keď som sa spýtal prečo, odvetila, že verí, že o dva roky budeme zas spolu a šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Nechcel som veriť jej slovám, no uveril som. Dnes už neverím ničomu. Stojím nad jej hrobom so slzami v očiach a spomínam na všetko pekné, že sme spolu prežili... Aspoň, že verila, že spolu raz znova budeme.
Keď som sa jej súčasných priateľov pýtal, čo sa jej stalo, povedali, že ju zrazilo auto. A na otázku, či ma niekedy spomenula, odpovedali prosto a pre mňa veľmi bolestivo – „nie“.
Za ďalšieho pol roka sa mi stalo strašne veľa zlých vecí. Asi najhoršou bola smrť mojej mamy. Zasiahlo to celú rodinu. Bolo to náhle a nečakané. Lekári povedali, že išlo o zástavu srdca. Slabé srdce máme v rodine a ja s ním mám najväčšie problémy. Kto vie, možno je to preto, že moje srdce bolo zlomené, potom celé mesiace udržiavané v nádeji a nakoniec pošliapané a ohrdnuté. Faktom však ostáva, že napriek tomu, že som svoju matku miloval, nechodil som na jej hrob tak často, ako na hrob tej, ktorej som venoval svoje srdce, dušu i celý život. Každý deň som tam stál, nosil jej čerstvé kvety a so slzami v očiach jej rozprával všetko, čo som jej chcel povedať, keď nebola so mnou, i to, čo práve cítim.
Chcel som byť za každú cenu s ňou, a tak som skúšal všetky možné spôsoby. Možno to vyznie smiešne, ale dokonca som si naštudoval knihu, zohnal ľudí a pokúšal sa vyvolať jej ducha. Ja som bol však skutočne zúfalý. Nakoniec som navštívil akúsi vešticu, či médium. Tá mi povedala, že nado mnou bdie veľmi silný anjel strážny. Nikto si nevie predstaviť, aký som bol v tej chvíli šťastný. Je predsa so mnou! Celý ten čas! Avšak toto nadšenie ma veľmi rýchlo prešlo. Veď polovica týchto „zázračných“ ľudí vidiacich duchov, sú len šarlatáni. A aj keby bola skutočne médiom, ten anjel, čo nado mnou bdie môže byť ktokoľvek. Možno je to len niekto, koho mi Boh vylosoval a v živote som ho nevidel.
Prestal som sa márne snažiť opäť ju vidieť. Naďalej som chodieval na jej hrob a trávil som tam tak veľa času, že moji priatelia mi začali odporúčať, aby so navštívil psychiatra. Neposlúchol som. Keby som to bol spravil, možno by dopadlo všetko úplne inak. Možno by som mal teraz krásnu ženu a veľa detí. Kto vie, možno už aj vnúčat.
Ja som však ostal verný. Sľúbil som jej, že budem navždy pri nej stáť a smrť predsa na tom nič nemení. Sľub je sľub a láska je láska...
Až prišiel ten deň. Dva roky od nášho odlúčenia prešli. Tak kde je? Máme byť spolu a šťastní... Nemám už nikoho. Priatelia sa so mnou radšej prestali stretávať, rodina na mňa zanevrela. Vraj je neodpustiteľné, že si viac ako vlastnú matku vážim dievča, ktoré som nevidel takmer tak dlho, ako som s ním chodil. Ale to sa predsa nedá porovnávať...
Keď som opäť povedal svojej zosnulej láske všetko, čo som mal na duši – dobré i zlé, pobral som sa domov. Pri bráne cintorína som stretol dievča. Nikdy som ho predtým nevidel a normálne by som ani nebol zastavil, no toto dievča ma oslovilo menom. Dokonca poznalo i moje priezvisko.
„Kto ste? “ spýtal som sa.
„Som najlepšia priateľka ženy, čo vás milovala viac ako svoj život... Poďte.“
Nechápal som, no nasledoval som ju. Prišli sme až k hrobu, ktorý som už poznal do každého detailu. Posadili sme sa na lavičku pred neho a dievčina spustila vysvetľovanie.
Podľa jej slov o mne musela počúvať každý deň.
Radila jej, aby na mňa zabudla, no ona to nedokázala a ani nechcela. A v ten deň, keď umrela, to už nevedela vydržať. Chcela ísť za mnou. Príliš sa však ponáhľala a nevšimla si prichádzajúce auto. Klasický scenár klasického romantického príbehu s tragickým koncom.
Toto však nebol len film. Bola to skutočnosť tak krásna a smutná, že som sa musel rozplakať ako malé dieťa. Srdce mi bilo ako ešte nikdy.
A vtedy som začul tie slová:
„Je čas...“
Poznal som ten hlas. Nevedel som už, či spím, či bdiem, či sa mi to len zdá, alebo som to naozaj počul. Videl som už len tmu. Skolaboval som.
Keď so však znova otvoril oči, nebol som v nemocnici. Hlavu som mal položenú v lone mojej milovanej. Opäť na mňa hľadela svojimi krásnymi očami a obdarúvala ma svojím láskavým úsmevom. Prstami ma nežne pohladila po líci a potom ma hrejivo pobozkala. V tej chvíli mi už bolo jasné, čo sa stalo. Umrel som. Teda aspoň pre mojich bývalých priateľov a rodinu, ktorá ma opustila.
Avšak pre ňu som bol živý. A ja som mal prvý krát po dlhej dobe pocit, že som tu pre niekoho telom i dušou. Patril som jej celý a ona patrila mne. Naveky...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
lillyl
6. 7.júla 2009 10:20
skvelé!!!!!Naozaj...super príbeh
Napíš svoj komentár