-Mama, pozri, čo som práve nakreslil!
Mamička odtrhne na chvíľu pohľad od hrnca, z ktorého sa šíri vôňa do celého domu, a pozrie na skicu.
-Je to krásne, Patrick. Ako všetko, čo nakreslíš.
Jej milý úsmev zahreje moje srdce a pohladenie po vlasoch mi je najväčším a najkrajším uznaním. Skicár si pritlačím na prsia a odnesiem si ho do izby, kde ho vložím do šuplíka.
Vtedy zaškrípu dvere. Vybehnem von z izby a s úsmevom od ucha k uchu objímem osobu stojacu vo dverách.
-Vitaj doma, otec. Ako bolo v práci?
-Ako vždy... roboty síce bolo veľa, ale chvalabohu sa mi nič nestalo a za to musím byť vďačný.
Otec mi dá bozk na čelo.
-A čo ty, pomáhal si mame?
Na túto otázku nestihnem odpovedať a som aj celkom rád, lebo sa hanbím povedať, že som od rána len sedel pred domom a kreslil, miesto toho, aby som mamičke pomohol s obedom. Otec teraz drží matku v náručí a bozkáva na pery. Potom spoločne odchádzajú do kuchyne, aby si otec po dlhej ceste zajedol teplej polievky. Ja idem do izby svojej starej mamy, aby som jej oznámil, že už došiel otec. Keď však otvorím, zistím, že zaspala. Chvíľu na ňu s láskou hľadím. Je to skvelý a úctyhodný človek. Nikdy, okrem dňa, keď pochovávala starého otca a otcovho brata, som ju nevidel plakať alebo sa hnevať. Ľudia si ju vždy dobre pamätajú pre jej milý a prívetivý úsmev, ktorý zdvihne náladu každému, kto ju uvidí. Nepoznám nikoho, kto by ju nemal rád a ak taký aj existuje, určite jej len závidí, že je lepším človekom. No stará mama bola vždy veľmi skromná. Nech už som sa ju akokoľvek snažil presvedčiť, že nemá zlé vlastnosti, nepočúvala ma. Tvrdí, že nikto nie je dokonalý, no treba si všímať na ľuďoch to dobré a ak to nevidíme, musíme sa snažiť, aby nám to odhalili. Milujem ju pre jej múdrosť a milotu. Neviem si predstaviť, že by nežila s nami. Je síce už veľmi stará a zdravie jej poriadne neslúži, no ja aj tak verím, že tu s nami bude ešte dlhú dobu...
Teraz som opatrne zavrel dvere a šiel do kuchyne najesť sa s rodičmi.
-A stará mama?
Spýtal sa otec hneď, ako ma zbadal.
-Spí... nechcel som ju budiť.
-Dobre.
Posadil som sa, pomodlil a pustil sa do jedla.
Po obede som umyl riad. Zopár kamarátov ma prišlo zavolať von, no odmietol som. Chcel som byť s otcom. Veď predsa vždy prichádza len na jeden víkend a potom robí ďalší mesiac bez prestávky. Musím využiť čas, keď môžem byť s ním. Dnes sme mali ísť pozrieť do mesta a kúpiť mi nejaké oblečenie. Veľmi som sa tešil. Peňazí moc nemáme, nové veci len tak nedostávam a do mesta tiež moc často nechodím. Obliekol som si teda to najlepšie, čo som mal a išli sme...
Vrátili sme sa až neskoro večer. Mal som nové nohavice i topánky. Ukázal som ich mame, dal jej bozk na dobrú noc rovnako ako otcovi a starej mame, a šiel spať.
Pred tým, ako som sa uložil do postele, som ešte raz otvoril šuplík a zapozeral sa na obrázok srny medzi stromami. Bolo to najkrajšie, čo som kedy nakreslil. Uvedomil som si, že som ho ešte neukázal otcovi, no nechcel som už rušiť rodičov a tak som sa zababušil pod perinou. S dobrým pocitom z ďalšieho krásneho dňa som zaspával a tešil sa na ten nasledujúci. Predstavoval som si, ako dávam otcovi tú kresbu aj s venovaním a on je hrdý na to, akého má šikovného syna.
...predstavy sa pomaly rozplynuli a ja som vstúpil do ríše snov.
A teraz som sa prebral. Otvoril som oči a posadil sa. Bol som na posteli v miestnosti veľkej asi štyri krát štyri metre. Rozhliadol som sa... Biele steny, jedno zamrežované okno i dvere, drevený stôl a vedľa neho stolička. Na stole pohár s vodou a nejaké ovocie. V rohu miestnosti plný lavór, asi na umytie tváre a rúk. Zostúpil som z postele a pomaly prešiel k lavóru. Kľakol si, načiahol sa za vodou a... vtedy som zbadal svoj odraz. Díval som sa na hladinu, ktorá teraz nahradzovala zrkadlo a prechádzal si prstami po tvári. A v hlave som mal len jednu otázku – Kto som?
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár