Vyjdem z bytu, čakám na výťah a pri tom nervózne sledujem hodinky. Je mi jasné, že ak budem čakať ešte chvíľu, výťah sa mi aj tak nepodarí privolať a navyše zmeškám autobus. Namosúrene teda zamierim ku schodisku. Schádzam, schody beriem po dvoch, sem-tam aj po štyroch. Skáčem. No a čo, že zobudím susedov – ranné vtáča ďalej doskáče, no nie?
Konečne som dole. Vyletím z brány ako víchor a ženiem sa na zastávku. Ale na ktorú? Stihnem autobus číslo sedemdesiatosem, ktorý stojí takmer za mojím domom, alebo radšej pôjdem rovno na ďalšiu zastávku, kde mi ide aj autobus s číslom deväťdesiatpäť, z ktorého môžem prestúpiť na ďalší s číslom šesťdesiatosem? Zbadám známu postavu. Nie, nepoznám toho človeka po mene, len ho ráno stretávam na zastávke – chodí rovnakým spojom ako ja. Predpokladám teda, že autobus stíham a preto idem na prvú zastávku. Stihla som, aspoň to odhadujem podľa počtu ľudí, čo postávajú všade naookolo. Čakám.
Čakám minútu, dve minúty, päť, osem... Oči upieram na konečnú, kam zo svojho stanoviska bezproblémov dovidím. Ten autobus tam ešte ani nestojí! Obzerám sa po ľuďoch, sledujem ich nervózne výrazy. Chcem odísť, no zdá sa mi trápne, že po tom, ako tam stojím už desať minút, by som sa odrazu len tak rozbehla kamsi inam. Postávam tam teda ešte ďalších pät minút, prestupujem z nohy na nohu. Vtedy sa jeden odvážny mladý muž vyberie smerom k druhej zastávke. Konečne! Môžem odísť nenápadne spolu s ním...
Stojím na prechode, čakám na zelenú. Stále sa obzerám, či ten hlúpy autobus predsa len medzičasom nedorazil na zastávku, z ktorej som pred chvíľou odišla, len aby ma rozčúlil. Nedorazil.
Konečne sa dokotúľam na zastávku. Ďalšia známa tvár, ďalší človek, ktorého nepoznám po mene. Tohto som si všimla už pred dvoma rokmi. Nie, nesledujem ho... Iba očami. Aj on sa na mňa díva! Práve teraz!!!
Nastupuje do autobusu. Nechápavo ho sledujem (očami!!). Opakovane si čítam číslo. Osemdesiatštyri. To predsa nie je jeho autobus... Chystám sa odvrátiť pohľad od autobusu, keď sa z dverí čosi vysype. Samozrejme, že je to on, kto iný... Smeje sa a rozpačito pozerá na ľudí na zastávke. Uškrniem sa. Všimne si to. Pozerá, ako sa usmievam, ja zas pozerám, ako sa usmieva on. Bolo by krajšie, keby sme sa na seba usmievali z iného dôvodu a nie preto, že on má pocit, že sa strápnil a ja sa na ňom smejem.
Prichádza náš autobus. Nastupujeme. Snažím sa ho nesledovať. Nič z toho. Snaha sa cení! Nech si myslí, čo chce, na ďalšej zastávke aj tak vystupujem.
Vystúpim, čakám. Prší, moknem. Akurát včera sa mi pokazil dáždnik. Mohla by som ísť aj pod striešku, no na môj vkus sa pod ňou už tlačí priveľa ľudí. Chvalabohu autobus príde rýchlo, takže som opäť v suchu. Sadám si. Veziem sa. Nastupuje dedko, postaví sa s kufríkom a taškou nado mňa. Vstanem a idem kúsok ďalej, kde sa chytím tyče. Dedko sa zrejme ako dedko necíti, pretože ostane stáť. Na ďalšej zastávke nastúpi nejaký príslušník rómskej menšiny a sadne si na voľné sedadlo. MOJE SEDADLO!!! Chvíľu ho prebodávam nepriateľských pohľadom (samozrejme tak, aby si to nevšimol). Potom ma to prestane baviť a sledujem cez okno kvapky dažďa. Kvap! Kvap!
Zastávka Krížna. Vyskakujem z autobusu. Kľučkujem medzi kvapkami smerom ku škole. Obchádzam dážďovky. Nechápem, prečo sa tie obrúčkavce vždy musia premiestniť doprostred chodníka. Sú to takí malí samovrahovia. Buď ich niekto nohou rozmliaždi, alebo sa vyjasní a uschnú, priam sa až zosušia. Nuž, to už je ich vec.
Škola je už priamo predo mnou. Vyberám ISIC, otváram dvere, prihlasujem sa, kráčam do triedy. Už teraz sa teším, kedy skončí vyučovanie a ja budem môcť počítať uschnuté dážďovky na chodníkoch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bizbilio
20. 8.augusta 2011 16:44
predpokladam,ze byvas niekde v okoli tpd,dvory a tak ci?
Napíš svoj komentár