Ticho... bolo to to jediné, čo mu robilo spoločnosť. Dieťaťu, ktoré v tejto chvíli stratilo všetko. Ležalo nehybne na zemi a so slzami v očiach sledovalo, ako postupne na zem padajú zakrvavené telá všetkých, ktorých milovalo. Nemohlo kričať, nemohlo pribehnúť k svojej matke a slzami sa pokúsiť vzkriesiť ju. Jeho telo bolo úplne nevládne. Ten čierny tvor, ktorý práve teraz roztrhol telo mladého chlapca vystrašene stojaceho a kričiaceho o pomoc, nemal ani kúsok zľutovania. Smrť... Smrť! SMRŤ! ! !
...áno, mal ju v očiach...
V ten deň som stratila rodičov, priateľov, súrodencov i zdravie. Už nikdy viac som nepohla rukami, no o to schopnejšie sú dnes moje nohy. Prešlo už veľa rokov, no mne sa to zdá byť ešte dlhšia doba, ako v skutočnosti je. Nikto ma už neberie vážne, všetci ľudia ma považujú za „chudinku“ bez rúk. Sú tak povrchní. Nie... kvôli tomu, že nie som navonok ako oni, ma netreba ľutovať. Nikdy som to nepovažovala za to, čím sa líšim od zvyšku sveta. Avšak to, čo zo mňa robí inú je oveľa horšie a pálivejšie ako akákoľvek fyzická bolesť... Je to nenávisť. Nenávisť, ktorá ma ničí stále viac. Nenávisť k monštru, ktoré ma vlastne pripravilo o život skôr, ako som umrela...
V ten deň som stratil rodičov, priateľov, súrodencov i dušu. Vidieť umierať tých, čo milujeme, bolí. Vidieť ich umierať vlastnou rukou a nemôcť s tým nič spraviť, je však oveľa horšie. Myseľ prahne po krvi a srdce puká od žiaľu. Nemám už nikoho, ani samého seba. Mám len telo démona, dušu padlého anjela a srdce zabalené do toľkých obväzov, že sa cez ne nedostane už nijaký cit. Dodnes neviem, prečo sa to vtedy stalo a ani to, či to niekedy skončí. Každý deň si prajem, aby to bol môj posledný. Kamkoľvek prídem, prinášam smrť... smrť, ktorú nosím v očiach...
Je to už pár rokov, čo sledujem jeho stopu. A zdá sa, že sa mi ho konečne podarilo dohnať. Aspoň tomu všetko nasvedčuje. Nepotrvá dlho a stretnem sa s ním. Nie, nie som vzrušená. Naopak, som pokojná. Vo chvíli, keď ho zabijem, nechcem vyzerať ako on. Zabijem ho chladne, bez jediného slova a budem sa mu dívať priamo do očí! Zaplatí za všetky hriechy, ktoré spáchal, aj keď životy, ktoré zničil, to nevráti...
Je to už pár rokov, čo mám pocit, že ma niekto sleduje. Neviem, či je to niekto z tých, ktorých blízki sa stali mojimi obeťami, alebo len obyčajný lovec odmien. Nech je to však akokoľvek, dúfam, že sa ten čo najskôr stiahne. Ak to neurobí, určite zomrie. Smrť... Zabíjanie... nenávidím to! Keď nadíde ten čas, kedy moje telo potrebuje novú krv, nemôžem sa pozrieť do zrkadla. Som silný, no súčasne obyčajný zbabelec. Ani svojim obetiam nehľadím do očí, len aby som v nich neuvidel svoj obraz. Som nechutný! Opovrhujem sebou! Prečo so sebou nedokážem skoncovať? Prečo MUSÍM žiť? ! Prečo už konečne nepríde niekto, kto ukončí moje trápenie...
Som tu... Pred domom, v ktorom sa dnes v noci určite ukáže. Je to miesto navlas rovnaké ako tie, ktoré doteraz „navštívil“. Malý domček okolo 2 kilometrov vzdialený od ostatných dedinských domov. Ak ho pochytí hlad, príde práve sem, som si tým istá! Teraz len musím presvedčiť ľudí, ktorí tam bývajú, aby ma u nich nechali prenocovať a všetko pripraviť... Zúčtovanie, sa blíži. Nechcem si to pripustiť, no začína vo mne vrieť krv. Moje telo i duša prahnú len po jednom a to je pomsta...
Som tu... Pred domom, v ktorom už o pár hodín bude miesto pokoja a ticha, ktoré tu teraz vládne, len strach, zúfalstvo a bolestný krik. Nemôžem ani pomyslieť na to, čo sa stane. Nedokážem to však nijako ovplyvniť. Nenasýtil som sa totiž už dosť dlhú dobu a začínam cítiť úzkosť, ktorá sa vždy prejaví tesne predtým, ako vo mne vzbĺkne ten diabolský plameň. Koľko rodín budem musieť ešte zabiť? Koľko mladých životov ukončiť, aby už konečne skončilo toto moje prekliatie? Vraždiace monštrum bez vlastnej vôle, áno, presne to som ja...
Trvalo niekoľko hodín, kým som všetko pripravila. Musela som premyslieť každý detail. Nemohla som dovoliť, aby sa ten démon dostal k tým úbohým ľuďom. Prvoradá bola ich ochrana, až potom moja pomsta... aspoň to som si nahovárala. Keď som však za dverami začula tiché kroky, zabudla som na rodinu aj na všetkých ostatných. Stále som mala pred očami len obraz mojich blízkych padajúcich k zemi a vedela som len jedno: Musím, ho zabiť! S dýkou pevne zovretou v zuboch, som bola pripravená brániť sa, alebo zaútočiť...
Trvalo niekoľko hodín, kým ma prebudila temnota, ktorá sa vo mne skrýva. Cítil som silu, ktorá sa mi prelievala v žilách, no cítil som aj smútok, ktorý mi túžil podlomiť kolená a zabrániť mi v tom, čo musím spraviť. Bohužiaľ, túžba a pudy boli silnejšie. Ticho a nenápadne ako tieň som pribehol k domu a opatrne otvoril dvere.
Na moje prekvapenie ma však v dome niekto čakal. Bolo to dievča. S dýkou v ústach a nenávisťou v očiach bolo odhodlané zabiť ma. V tých očiach smrť... presne takú, ako ja. Avšak, keď som sa zahľadel hlbšie, stuhol som. Tá bolesť... poznal som ju. Odrazu som nevedel, čo robiť. Jedna moja časť sa chcela rozbehnúť a jediným pohybom ruky zničiť to, čo mi stále v ceste, no druhá - ľudská časť, ktorá sa celý ten čas skrývala a bezbranne všetkému prizerala, sa teraz začala vzpierať. Nechápal som. Zabil som predsa už toľko mladých dievčat, prečo by malo práve toto niečo zmeniť? No po chvíli, mi už bolo všetko jasné, rozpomenul som sa...
Otvorili sa dvere a ja som zahryzla do rukoväti dýky ešte pevnejšie ako predtým. Kolená sa mi začali triasť aj napriek tomu, že som si sľúbila, že bude silná. Prichádzal predsa on. Vrah nielen mojej rodiny, ale aj mňa samotnej... Nie je nič horšie, ako byť mŕtvym zaživa.
Avšak keď démon zastal medzi dverami, odrazu som nevedela, čo robiť. Pozrela som mu do očí a mala som pocit, že to, čo v nich vidím, je len obyčajný strach. Bojí sa ma? Ale prečo? V tom momente som si uvedomila, aká som oproti nemu bezbranná. Pazúry s ostré zuby... moja dýka sa im rozhodne nemohla rovnať. Ibaže on len stál a díval sa mi do očí.
Zrazu som si všimla nápaditú podobu medzi ním a mnou. V hlave sa mi začal vynárať obraz. Bežala som po lúke s smiala sa. Vždy som mala pocit, že tam niečo chýba a teraz som už vedela, čo to bolo. Chlapec... chlapec mne tak veľmi podobný... chlapec s očami, ktoré sa vždy smiali. Bol to môj brat – dvojča. Ostala som zmätená. Dýka mi vypadla z úst a ja som klesla na kolená. V tej chvíli som sa totiž rozpamätala na všetko. Aj na to, čo som vtedy pred rokmi vymazala z pamäte len preto, aby som nemusela nenávidieť samu seba...
Po líci sa mi skotúľala slza. Chcel som čosi povedať, no nemohol som sa ani pohnúť. Moje telo bolo v kŕči. V hlave mi prebiehal súboj na život a na smrť. Jedno z mojich „ja“ dnes umrie, bol som si tým istý. Len som sa stále viac a viac obával, že som príliš slabý, aby som toho diabla vo mne porazil. A najhoršie na tom bolo, že i to dobré, čo vo mne ešte prebývalo, cítilo obrovský hnev a ľútosť. Nie, nezabudol som a ani som nedokázal odpustiť, nech som sa už snažil akokoľvek...
Škrupina, ktorá mi kedysi dávno obalila srdce, praskla. A ja som s hlasným neustálym nárekom stále viac a viac klesala k zemi. Nemohla som si odpustiť. Ani to, čo som v ten deň spravila, a už vôbec nie to, že som nenávisť k sebe samej zmenila na nenávisť k človeku, ktorého som sama zradila...
Stalo sa to, keď sme boli ešte obaja veľmi malí. Hrali sme sa na lúke, skrývali jeden pred druhým. Keď som sa však stratila bratovi z dohľadu, ktosi ma zozadu zdrapil, chytil mi ústa i oči a chladne mi povedal: „Umrieš ty alebo tvoj brat? Ukáž mi, kade šiel...“ A v tej chvíli mi napadlo len jedno: Nechcem zomrieť, nesmiem! Bezmyšlienkovite som ukázala smerom, kde som predpokladala, že by sa brat mohol nachádzať. Muž ma pustil a keď som sa obrátila, nikto tam nebol. Pochytili ma strašné výčitky svedomia a tak som večer povedala bratovi, čo sa mi stalo. Ten iba smutne pozrel do zeme. Keď som sa spýtala, či sa hnevá, povedal len: „Keď odo mňa chceli, aby som ukázal, kadiaľ šla moja sestra, povedal som im, že žiadnu nemám...“ Na chvíľu sa odmlčal, potom vstal, pozrel von oknom a doložil: „Asi pred pol rokom som počul rodičov, ako rozprávali s nejakým mužom. Povedal im čosi ako: V deň, keď jedno z vašich detí zaprie svoju rodinu, uvrhne na seba večne trápenie... Neviem, čo to znamenalo, no musím sa priznať, že mám strach.“ Vtedy sa prudko obrátil, kľakol si k mojim nohám, prosebne sa mi zahľadel do očí a pevne mi zovrel ruky do svojich dlaní. „Sľúb mi len, že nech sa stane čokoľvek, neopustíš ma...“
Prisľúbila som.
Tak som brata zradila hneď dva krát. Najprv, keď som svoj život uprednostnila pred jeho a potom, keď som zabudla na sľub, ktorý som mu dala. Navyše som bola taká zbabelá, že miesto toho, aby som právom nenávidela seba, obrátila som nenávisť proti nemu... Ja som tá, čo ho zabila skôr, ako umrel. Ja som tá, čo zničila všetko, v čo veril..
S obrovskou námahou som spravil krok. Potom ďalší a ďalší... Bolel ma každý jeden sval v tele, no ja som bojoval. Kľakol som si vedľa mojej sestry a pomaly jej položil na rameno ruku. Vedel som, že o obidve horné končatiny som ju pripravil ja a to ma zahrnulo ešte väčšou ľútosťou. Obväzy na srdci popukali a po lícach sa mi začali kotúľať slzy, ktoré jej dopadali na tvár. Zdvihol som ju zo zeme a kŕčovito objal.
„Odpusť...“ zašepkala.
Stisol som ju silnejšie a šepol: „Je mi to ľúto...“
Ani som si nevšimol, kedy sa otvorili dvere do ďalšej izby. Vnímal som len tlkot svojho srdca. Bilo! Dalo by sa povedať, že som v tej chvíli bol skutočne šťastný. Trhali sa mi síce v tele všetky svaly, pretože od toľkého napínania boli už preťažené, no napriek preukrutnej fyzickej bolesti, som ŽIL...
Ibaže podľa predpovede, malo byť moje trápenie večné. A tak, keď ma prebodol meč muža, ktorý sa rozhodol chrániť svoju rodinu pred čudesným monštrom, akým som bol, úsmev mi z tváre nemizol. Vedel som, že to tak má byť...
Ticho som vzlykala. Pazúry môjho brata sa mi zarývali to mäsa, no mne to neprekážalo. Necítila som už bolesť. A aj keď meč, ktorý prebodol môjho brata, prechádzal teraz tiež mojím telom, ničoho som neľutovala. Nevadilo mi, že môj život skončí, lebo som vlastne už aj tak žiadny nemala... a to mojou vinou. Našla som však vnútorný pokoj. Odpustila som bratovi a hlavne, odpustila som samej sebe...
Spoločne sme klesli na zem a naše duše opustili telá. Napriek všetkému to však boli duše čisté. Nie také čisté ako sneh, vodopád, či letná obloha... čisté ako láska, zmierenie a odpustenie...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kyuzo
13. 4.apríla 2009 21:14
Bolo to tak smutne a krasne , az neviem ci sa mam usmi evat a ci plakat .
Napíš svoj komentár