Zabeus: Nadej v beznadeji alebo Ocami Chladneho Logika

Len mala vec , ktoru som napisal ked som mal zvlastnu naladu a snazil som sa nejako vyjadrit , co sa vo mne deje. Opisal som situaciu z pohladu inej osoby , uplne inej ako ja , ake to asi moze byt v kozi ineho. Enjoy , mozno sa vam bude pacit a mozno nie , rad by som uvital UPRIMNE komentare.

Nádej v beznádeji alebo očami chladného logika...

December...Sneh padá zo strechy a búcha o okno. Oheň v krbe ticho praská. Ja sa vyvaľujem v mojom kresle a čítam noviny.
Deň sa začal pomerne nudne , ako vždy. Vstal som , uvaril som si svoju každodennú šálku kávy , pustil si hudbu...
Najedol sa , sadol si do kresla , vzal noviny...A som tu. Takto sa to vlečie už niekoľko veĺmi dlhých vianočných dní. S každým
novým pribúdajúcim centimetrom snehu sa to nepríjemne blíži. S každým novým ránom , s každou padnutou snehovou vločkou sa blížia dni, ktoré
tak zo srdca nenávidím.Povzdychol som a prevrátil stránku. Pri premýšľaní som ani nezaregistroval , že som vlastne niečo čítal. Len mi myšlienky
voľne prúdili hlavou.Ktosi trafil guľu do okna. Dostal som chuť prudko vstať , otvoriť okno a ukázať tým faganom.. Nakoniec som sa však upokojil.
Sú predsa Vianoce , čas lásky. Pri tejto myšlienke som sa uškrnul a agresívne som odfrkol. Všetci sa idú posrať z toho , že sú sviatky lásky a pochopenia.
Rozmrvil som cigaregu v popolníku. Prižmúril som oči , rozhorčený článkami o vianočných nákupoch odhodil noviny a len tak posedával a fajčil. Plynuli sekundy , minúty , hodiny a mne už z toho rozmýšľania začalo načisto drbať. Pokrútil som hlavou a zdvihol svoje unavené , ehm skor lenivé tučné telo zo sedačky. Chce to sa ísť na chvíľu vypnúť. Zajtra je štedrý deň a ja , aj keď sám , nechcem byť mrzutý.Obliekol som sa , obul a vyšiel von. Zamknúť dom som samozrejme zabudol ale ako vždy som si to uvedomil až o dobrý kilometer ďalej. Nič nové , ironicky som si pre seba pomyslel. Koniec koncov , takéto príjemné náhody sa mi stávajú každý deň.Kráčal som , ani som nevedel kam a bolo mi to vlastne jedno. Potreboval som do svojej hlavy nejaký čerstvý vzduch. Pokúšal som sa dostať do pohody , v akej sú všetci , na koho sa len pozriete.Priateľsky sa na seba škeria , prajú si "Šťastné a veselé..."... A ja som len kráčal a kráčal. Nevnímal som kam , vnímal som iba spúšť v mojej hlave.Možno som pocítil niečo , čo sa dalo nazvať smútkom. Ale z čoho? Má cenu to vobec riešiť? Asi nie . Typické riešenie , pasívny odpor. "Prebral" som sa. Uvedomil som si , že som podvedome zašiel do lesa. Brodil som sa čistinkami a stromami a snažil sa nemyslieť na tú vec , ktorá ma tak zžierala. Nechcel som si pripustiť , že by ma mohlo niekedy mrzieť niečo takéto.Veď smútok je len chemický posun v mojom mozgu! Ale ono to tam niekde vnútri driemalo , niekde hlboko. Dralo sa to von a ja som si to voľky - nevoľky začal uvedomovať. Čo je v nútri , musí von.Opať som zahnal myšlienku , ako vždy. Už od malička som taký , rodený logik ktorý mal vždy rád matematiku a fyziku. Na všetko som hľadal logické vysvetlenia , pocity mi nič nehovorili. Lenže oni existujú. Kdesi hlboko , kam žiadne oko nedovidí , sa skrývajú.Pomaly som sa nadýchol. Ešte raz som si nechal premietnuť v mojej hlave , čo so mnou vlastne je. A prišiel som na to. Som sám... Asi mi tá prechádzka pomohla dospieť k tomuto názoru. A akonáhle som si to uvedomil, bolo to pre mňa akoby som skočil zo sahary do ľadového oceánu.Z mojich očí vytryskli slzy. Stekali mi ako hrach po lícach. Vždy som si myslel , že mi je takto fajn... Veď ja som bol sám odjakživa. Usadil som sa na peň a nechal svoje pocity odplaviť sa von spolu so slzami.Ako som si mohol tie roky takto klamať? Veď ja som stratený...Posmrkával som svojim orlím nosom.A v tom momente sa to stalo. Skoro ma drblo ale zároveň moje srdce zaplavilo teplo. Ucítil som cudziu ruku na mojom ramene. Ani som toho človeka nepočul prichádzať... Počúval som iba svoj vnútorný hlas. Prudko som sa otočil. Uvidel som dlhé čierne vlasy. Ako som postupoval vyššie, odhalila sa priateľská , pekná ženská tvár , ktorá sa na mňa usmievala. Aká skurvená náhoda , pomyslel som si. Slza dopadla do snehu a spravila hlasné puf. A moje srdce tiez. Puf... puf.. Pokúsil som sa o krivý úsmev. Žena si sadla vedľa mňa. Čo po mne chce? Pomyslel som si."A...Ahoj..." Trochu neisto som povedal.Ona sa neprestala usmievať. "Ahoj..." Povedala pokojným , kolísavým hlasom. "Len tak... som sa šla prejsť..A našla som ťa.. A také náhody bývaju zvláštne , vieš..." Žmurkla na mňa. Bol som stále mierne šokovaný."Ak by ti nevadilo , chcem sa ťa len spýtať.. Čo je s tebou? Prečo plačeš? Sú Vianoce.. Čas lásky.. a priateľstva..." Posmrkol som a stále mierne roztraseným hlasom som povedal dve slová , ktoré vlievali mrazivý chlad a smútok do mojej duše rovnako , ako slzy do mojich očí."Som sám!" ... Zneli. Opať sa na mňa usmiala. "Nemusíš byť..Nie nadarmo som si k tebe sadla.. Ja to vycítim... Kedy niekto potrebuje pomoc." Jej slová mi stále prišli ako mierne "ujeté" . Veď srdce matematika sa ajtak nezaprie... V duchu som sa zasmial. Ale sálalo z nej čosi zvláštne. Celá situácia mi prišla ako z amerického filmu , taká divná , moc náhodná či vyumelkovaná. Možno som v nejakej trápnej reality show alebo sa na mňa len niečo tam hore usmialo.Stále som cítil tú zvláštnu auru , ktorá z človeka žiarila. Opať otvorila ústa a upokojovala ma. Stále ma držala za plece. Cítil som sa zrazu tak šťastný.. Pridal som sa k rozhovoru. Rozprávali sme hodiny a hodiny. Cítil som sa krásne a objavil som v sebe duchovné ja. Som nový človek... Rozlepil som svoje oči. Ležal som na posteli. December . Za sebou krásny sen a prichádza nový deň...Sneh padá zo strechy a búcha o okno. "Oheň v krbe ticho praská a ja sa vyvaľujem v mojom kresle..."... Tentokrát však nenadávam. som neobvykle pokojný. Myslím , že je čas vyraziť na prechádzku.Usmial som sa , zavrel noviny a obul sa...

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Nadej v beznadeji alebo Ocami Chladneho Logika

6 komentov k blogu

Horúce!