Oceán hlbokých myšlienok

Kráčam, sama do hĺbok oceánu,
topím sa a hľadám,
ruky na záchranu,
laná, ktoré
ma vynesú, nad vodu,
kde sa nadýchnem, aj keď iba posledný krát
aby som povedala bezmocné a tiché Zbohom.

Plávam, ešte chvíľu, sily ubúdajú,
ďalej pomaly ma
vlny unášajú,
klesám nižšie,
mám strach, že narazím
na dno oceánu,
posledné slzy splynú do malého celku,
slanosť sa nikdy nezmení...

Naozaj som chcela, vrátiť sa na zem,
narodiť sa znovu,
utekať k cieľu,
aj keď padať a zabúdať na sny,
no stále prídu ďalšie, ktoré
snáď dosiahnem,
a nebudú zbytočné.

Skúšam sa zaprieť a ísť hore,
trochu vzduchu, tak dôležitého,
dožičiť mi nik nemôže,
sama sa už len predieram vodným svetom,
ukazuje mi môj život,
taký krátky a taký bohatý,
škoda, že to musí skončiť ...

Zrazu, vznášam sa, letím
stále nahor, konečne
nadýchnem sa a úsmev len tak
prihodím, možno to nebude zbytočné,
no nezastavujem ani nad vodou,
letím k oblakom, strácam aj ten úsmev,
čo sa stál mojou potechou.

Nakoniec to bolo lepšie,
nevidela som nikoho, kto by na chvíľu
zastal pri mne, nikoho kto by podal
ruku, tajne neprišiel ani na poslednú stretávku, celú v čiernom,
ani rodina
nepríde, veď žiadnu nemá.
V tomto svete sa už nedá nič napraviť.

Spustí sa dážď, moje slzy napadnú,
každého kto za to stál,
a nikdy nevedel, že to tak dopadne...

 Báseň

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu