Je tam, ticho stojí,
a neviem už presne, čoho sa bojí.
Je smutný ako vŕba, či silný ako buk?
netuším, len počujem ten divný zvuk,
ako šuští.
Ako šuští to lístie a v tvojej hlave,
premieta sa kolotoč ako sme boli v tráve,
pod tým stromom, ako malí. Takí smelí,
neviem či sme boli pri tom bdelí.
A ružové stádo oblakov naháňa ružové sny.
Ako by to nebolo smutné, keď sme tam my.
Teda ja a ten strom, ktorí na mňa hľadí
i spoza konárov krásu naozaj prifarbí.
Pozri, to krása tichej prírody,
vábi tvoje zmysli,
pozri ozaj, čo ti berie kyslík.
Si to ty? Tvoje sny? Alebo predsa sme to my.
Teraz len ja a ten strom.
Smutný strom, čo obíma ma
pretože nevie, kedy budeme znovu dvaja.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
13. 2.febuára 2018 16:14
Máš na viac ako takúto pseudotemnú poéziu.
Napíš svoj komentár