Obetujem spánok pre zlatý prach hviezd, neviditeľnou rukou nechávam sa viesť. Kolotočom falošných farieb, v múze zázrakov neznámych miest. Nechávam sa unášať vlnami tancujúcich tónov, zvukom praskajúcich strún,  na kameni starých ruín hrajem pomalý súlad akordov. Tam v tej ríši hrám pre mesiac, v podtóne červeného neba, kričiac čoraz viac : „Prosím, nájdi ma!“

Kráčam bosá ostrými špirálami, podávam ruku divným tvorom, v hrobom tichu stretávam sa s mojimi očami. Trpkosť očí v tmavom zrkadle, matných farbách stien, utopené v zabudnutej sláve, splácajú dávny hriech.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
1ggy  18. 5. 2020 19:07
zimomriavky
Napíš svoj komentár