Neviem si odpovedať, no rada by som chcela.
Uplynul presne rok. Rok, čo som ťa nevidela.
Chýbaš mi zo dňa na deň stále viac a viac.
Chýba mi tvoje porozumenie a najviac...
Najviac mi chýbajú tvoje objatia, rady a...
Je toho strašne veľa.
Chýbaš mi.
No ty si odo mňa strašne ďaleko.
Ale ja si všetko pamätám.
Celých 11rokov.
Všetko!
Ty si už možno nespomenieš ani na moje meno.
Na to, že ťa neskutočne ľúbim. Ako sestra brata.
Na to, že vôbec existujem. Na to...
Každý deň na to myslím. Myslím...
Ja to vlastne viem. Viem všetko.
Aj to, prečo si odišiel. Bola to moja vina.
Len a len moja vina. Nemala som ťa pustiť.
Pustiť študovať do Bratislavy.
Zlákal ťa ruch veľkomesta. A...
A zabudol si, že 500 km od teba žije niekto...
Niekto, kto bez teba nemôže existovať.
Len ty si ma vedel pochopiť.
Bola to len a len moja vina.
A teraz som sama.
Bez teba.
Odišiel si a moje srdce je prázdne.
Prázdnejšie ako prázdnota.
Totižto, všetko si si zobral.
Túžim ešte raz ťa vidieť.
Porozprávať sa a objať ťa.
Ty si bol všetko, čo som mala.
Teraz nemám nič.
Je to už rok, ale ja stále cítim tú istú bolesť.
Nezmenilo sa nič. Stále dookola to isté.
Len bez teba.
Bez tvojho úsmevu.
Tvojich hnedých očí, čiernych vlasov.
Chýbaš mi.
Ľúbim ťa, braček.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár