Je zima. Padá sneh a my sa len tak prechádzame, pod nohami nám vŕzga sneh. Zasvietili pouličné lampy a my sme sa na seba pozreli. Ruka v ruke kráčame ďalej. No ty zrazu zastaneš, pozrieš sa mi do očí a povieš "milujem ťa." Chytíš ma za ruky, nakloníš sa ku mne a pobozkáš ma. Nebránim sa.. Ved prečo by som aj mala. Milujem ťa. Ty si predsa môj vysnený chlapec. Úplne dokonalý. Oči, nos, pery ... Proste všetko. Chytíš ma za pás a pritiahneš bližšie k tebe. Cítim tvoj horúci dych, tvoje teplé, jemné pery na mojom krku. Chytím ti tvár do dlaní a vášnivo ťa pobozkám. Bozk mi opätuješ. Chytím ťa za ruku a zase sa prechádzame. Bez slov. My si rozumieme aj tak. Ako keby som vedela čítať tvoje myšlienky a ty zase moje . Obaja vieme, ako dnešní deň skončí, no ani jeden to nepovie. Naše kroky nás zaviedli pred hotel. Pozrieš na mňa a ja v tvojich očiach vidím túžbu, vášeň a lásku Usmejem sa na Teba a perami naznačím "poď" vylúdiš svoj najkrajší úsmev a pobozkáš ma. Vstúpime.. A ty si vypýtaš jednu izbu s manželskou postelou a poprosíš recepčnú, aby nás nikto neotravoval... Izba číslo 158 vopcháš kľúč do zámky a pootočíš ním vstúpim prvá no nezasvietim, len sa pozerám pred seba. Opriem sa o dvere a ty sa pritlačíš ku mne.. Začneš ma vášnivo bozkávať.. Potom prejdeš na môj krk... A ani si neuvedomím a už je po všetkom hlavu mám položenú na tvojej hrudi a počúvam, ako ti bije srdce. A bije len pre mňa.. Pretože si len môj.. Pobozkám ťa a vyslovím "milujem ťa" tie dve zázračné slová.. Ktorými sa vlastne ani nedá vyjadriť, čo k tebe cítim ...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
uz len sa spytat, ci je to aj realita.