Ako som zliezla dole – pozerám a nikde nič nevidím.
„Nič tu nevidím.“
„Pozri sa lepšie.“
„Kde?“
„Do čižmi.“ – smeje sa mama.
„Aha..dik..“ – povedala som sklamane keď som vytiahla z čižmy pár mandariniek, orechy a čokoládu. Zobrala som to do ruky a utekala som s tým hore po schodoch. Hodila som to na postel a začala po jednom jesť. Vždy keď som nervózna tak veľa jem. Moja kamoška Maťa (tá čo bola s nami v krčme), tak tá vtedy nedokáže zjesť ani kúsok chleba. Na každého to pôsobí nejak inač..No dobre asi som trošku odbočila od témy. Proste som to všetko zjedla a jasné že ma začalo príšerne bolieť brucho. Nedávno som mala obed a teraz na rýchlo toto..Asi si to viete predstaviť. Ale..mňa viac trápilo to, že sa spolu stretnú. Nemohla som s tým nič robiť..alebo áno?
Po chvíli ma nielen brucho bolelo ale začala som byť i strašne unavená – to mám za to, že som sa tak napchávala! Zaspala som v teplákoch s knihou biológie v ruke...A tak som spala dobrých pár hodín. Keď som sa zobudila bolo pol šiestej. Vedela som, že čoskoro sa stretnú. Ale bola som príliš unavená - chcelo sa mi len spať. No zima v izbe ma prebrala a šla som si dole spraviť teplý čaj.
„Si v poriadku?“ – pýta sa ma mama.
„No..len som trošku unavená.“
„Že si stihla zjesť celého Mikuláša?“
„Čo? Jaj..no..“
„Stalo sa Ti niečo?“
„Nechaj to prosím Ťa tak..“
„Ako myslíš..ale keby si sa chcela porozprávať...“
„Viem..“ – skočila som jej do reči, zobrala si čaj, spýtala sa mami či môže dole nastaviť kúrenie a odcupitala späť do izby. Za chvíľku tam bolo teplejšie. Snažila som sa doučiť biolu, ale vôbec mi to nešlo do hlavy. Pozrela som sa na hodiny. Bolo 6. Určite boli už spolu. V jeho izbe bola tma.
Dala som si hudbu na sluchátka, ľahla na posteľ a zhasla svetlo (ešte že mám jeden z vypínačov hneď vedľa postele). Znova sa mi podarilo zaspať.
O niečo neskôr som sa zobudila na to, že ma niekto štípe do nosa.
„Au.“ – hovorím. Počula som nejaký chalanský smiech. Mišo.
„Čo tu robíš?“
„Prišiel som Ťa pozrieť. Tvoja mama hovorila, že sa necítiš najlepšie..“
„No len ma bolelo trochu brucho a som unavená..“
„Čo si pojedla?“ – zase sa smial.
„Čo Ti je smiešne?!“
„Ale nič.“
Sadla som si na posteľ a zapálila malú lampičku pri posteli (dovtedy svietilo len svetlo z chodby).
„Ako dopadlo rande?“
„Hm..prečo si mi nepovedala aká naozaj je?“
„Čo?“
„Keď som chcel niečo o nej vedieť..“
„Hm..?“
„Je strašne namyslená, pri rozhovore v krčme som si toho nevšimol..ale tú hodinku..ani nie hodinku som len počúval s koľkými chalanmi chodila, aká je obľúbená v škole..proste celý čas kecala o sebe..o mňa by sa akoby nezaujímala...“
„No ona je taká..“
„Škoda, že si mi to nepovedala skôr..nestrácal by som čas.“
„Ale nie, sám potrebuješ zistiť, že kto aký je...“
V duchu som sa tešila, že im to nevyšlo. Že mám ešte stále šancu. Ale on sa mi sem prišiel iba zdôveriť..
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
anniemel
19. 12.decembra 2010 18:52
aké milé...
3
najlepšie !
nikto ma tak ešte nezaujal príbehmi na pokračovanie, výborne to píšeš !
nikto ma tak ešte nezaujal príbehmi na pokračovanie, výborne to píšeš !
Napíš svoj komentár