„Určite ma nespozná...“ – povedala si aby sa ukľudnila, no sama tomu neverila. Namaľovala sa aj keď to zvyčajne nerobí, hodila niečo na seba, skontrolovala si obsah tašky a vydala sa do školy. Celý čas rozmýšľala nad tým, čo sa včera stalo. Cítila sa trápne, no zároveň jej šlo do smiechu. Postupne sa stretla s ostatnými účastníkmi včerajšej hry a nastúpili do prednáškovej sály.
„Takže ty si si kvôli nemu aj vlasy prefarbila?“ – uťahoval si z nej Marek.
„Ale nechaj ju..náhodou jej to sekne.“ – mrkol na ňu Jožo.
„Ale..“ – chcelo sa dievča ozvať avšak skočila jej do reči Renáta:
„Vyzeráš ozaj super..už si potrebovala zmenu..takto ťa určite Jankovský nespozná.“
„Bože ale to bol trapas!“ – povedalo dievča.
„No to teda bol.“ – zasmiali sa všetci. „Ale sranda musí byť!“ – dodal Marek.
Vošli do miestnosti a usadili sa dozadu ako vždy. Jankovský zapol prezentáciu a začal vysvetľovať učivo. Dievčatá boli ako vždy zahľadené na jeho vyšportované telo, chalani sa hrali na mobile. Dievča si kreslilo niečo do zošita a prialo si aby sa prednáška čím skôr skončila. No len na chvíľu zbystrila oči na prezentáciu aby si urobila nejaké poznámky, keď sa jej oči stretli s profesorom.
„Do šľaka!“ - povedala si a rýchlo oči sklopila. Profesor ostal ticho. Pozrela sa čo sa deje, ešte stále na ňu pozeral. Uškrnula sa a bála sa čo bude pokračovať. Nakoniec sa prebral a pokračoval ďalej v jeho prednáške a už sa na ňu ani raz nepozrel. Po prednáške ako odchádzali, ju profesor zastavil a povedal jej aby ho počkala pred kabinetom. Zhrozila sa a len prikývla hlavou. Kamaráti si toho vôbec nevšimli, chvíľu ju čakali pred školu a keď neprichádzala tak šli bez nej. Asi niekoho po ceste stretla – mysleli si.
Realita bola však iná.
„Bože nie..“ – povedalo dievča. „Čo som komu urobila? Už nikdy nebudem hrať tú hru. Ja som si ale zavarila!“ – hovorila si nervózne v duchu.
„Poďte dnu slečna.“ – povedal prísne profesor.
Dievča vošlo mlčky dnu a čakalo, čo jej povie.
„Mohli by ste mi prosím vás pomôcť rozvesiť tieto plagáty na nástenku pred učebne C4, D 12 a na druhé poschodie?“
„Čože?“
„Máte teda chvíľu času?“
„Ja.áno mám..ja som si myslela, že ma voláte kvôli včerajšku.“ – preriekla sa a zahryzla sa do pery.
„Kvôli včerajšku?“ – hovoril nechápavo.
„Ja..“
„Á to ste boli vy?“ – začal sa smiať – „Nemali ste náhodou svetlejšie vlasy?“
„Ja..áno mala som..“
„Aha..nie nevedel som, že ste mojou študentkou.“
„Ja som sa pomýlila..“
„Ja viem, nič sa nestalo slečna...“
„Balentiaková..Tak ja teda idem rozvesiť tie plagáty..Ehm..kde som to mala rozvesiť?“
„Pred učebne C4, D12 a na druhé poschodie.“
„Aha dobre.“ – odišla s plnými rukami plagátov.
„Pozvánka na mimoriadnu prednášku o morských živočíkoch.“
„Veď je tam chyba!“ – otočilo sa dievča a šlo naspäť za učiteľom.
„Pán profesor..“ – vošla do kabinetu – „našla som tu chybu..“
„Prepáč zlatko, budem končiť, potom ti zavolám.“ – ozval sa profesor a otočil sa ku dievčaťu.
„Ukážte..áá máte pravdu, počkáte chvíľu? Vytlačím to ešte raz.“
„Počkám..“
Profesor odišiel preč. V kabinete ostala po ňom zvodná vôňa. Bola nervózna a potilo sa jej čelo. „Ach, ja vás milujem!“ Chytila do ruky zarámovanú fotku jeho manželky a dieťaťa. Chvíľu si predstavovala, že to dieťatko drží ona. „Je také zlaté.“ V tom prišiel profesor a dievča sa preľaklo. Fotka jej vypadla a sklo sa rozbilo.
„Ach prepáčte!“ – ospravedlňovala sa a začala zbierať črepiny zo zeme.
„Nič sa nestalo“ - skrčil sa k nej profesor a pomáhal jej zbierať črepiny. Oči mu náhodou spadli do dievčineho výstrihu. Dievča si toho všimlo a pozrelo sa na neho. Ich oči sa stretli. Dievčaťu sa zrýchlil tep, bála sa čo i len nadýchnuť aby sa tá krásna chvíľa neskončila...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mishaa93
6. 2.febuára 2012 10:02
Páči sami toooooo!
Napíš svoj komentár