Prečo ja? 4. časť - Profesionál

Dievča sa vrátilo domov s olejom, otvorilo chipsy a len tak hľadelo do blba. „Prečo ja?“ – pýtalo sa samo seba. „Prečo sa musím zamilovať do zadaného profesora s dieťaťom? Prečo? Predtým to bola len nevinná platonická láska a teraz...bože čo mi je?!“ – dievča bolo zo seba zdesené. Odvčera ho všade stretávala a mala pocit, že je to osud.
„Vždy to tak je. Keď sa mi niekto páči, začínam ho stretávať na každom kroku..všade..ale prečo?!“ – pýtala sa sama seba otázku, ktorú sa pýtala už predtým pri Maťovi, pri Števovi..S Maťom to bolo len niekoľko týždňov. Števo ani nejavil záujem – len prišla na to neskoro. A ešte tu bol Tomi. Jeho naozaj milovala, ale on sa rozhodol pre Anglicko.

„Mala by som sa začať učiť na zápočet..“ - hovorila si – „Nemôžem sa do neho predsa zamilovať! To ma určite prejde..idem sa učiť!“ – odhodlala sa a otvorila chémiu. No všetky vzorce, ktoré jej na seminári dávali zmysel jej teraz už žiaden nedávali. Nemohla sa na to sústrediť. Stále myslela na chvíľu v kabinete, na to ako sa za ňou v obchode obzrel..na jeho vôňu..na jeho telo.. Predstavovala si ako jej rozopína košelu, bozkáva po krku...
„Veronika!“ – stopla ju v jej myšlienkach mama.
„Áno?“
„Rezne sú hotové, poď do kuchyne!“
„Nemôžeš mi to priniesť sem?“
„Žiadne také! Poď sa najesť do kuchyne!“
Po prehováraní nakoniec nacupitala do kuchyne aj keď jej žalúdok už z časti stihli vyplniť chipsy. Keď dojedla, otvorila opäť chémiu. No o 5 minút ju zatvorila s tým, že sa na to potrebuje vyspať. Avšak prespala celé poobedie i noc. Nasledujúci deň profesora stretla na chodbe, ale on sa jej ani nepozdravil. Pozrel sa na ňu len na sekundu. Akoby sa všetko vrátilo do normálu. Akoby sa nič nestalo. Správal sa úplne profesionálne – teda odmerane k študentom a hlavne k zaľúbeným študentkám – ktorých bolo viac než dosť. Veronika bola len jedna z mnohých. Avšak jej šance boli oveľa vyššie. Aspoň mala ten pocit.

Deň za dňom ubiehali. Prišla streda, keď mali spolu opäť prednášku. Sadla si kvôli nemu úplne dopredu, no on si ju nevšímal. Vysvetľoval učivo ako predtým. Bol zahľadený do seba ako predtým. Nejavil žiaden záujem. Pritom sa namaľovala, vyobliekala, mala upravené vlasy...len aby vyzerala staršie. A nič! Ako odchádzala, obzrela sa dozadu a on sa pozeral rovno na ňu. Ich oči sa znova stretli. Ale tie jeho sa rýchlo pozreli niekam inam. „Profesionál! So študentkami by si nikdy nič nezačal.“ – povedala si nahnevane a odišla rýchlo preč.

O týždeň mali prednášku znovu. Zopakovalo sa to. Znova na ňu pozrel až keď odchádzala. Jeho zrak opäť odvrátil, keď sa otočila. No teraz neodchádzala preč nahnevaná. Ostala tam stáť.
„Prednáška skončila.“ – povedal profesionálne, keď ju tam videl stáť. No ona nabrala odvahu a prišla za ním.
„Máte nejakú otázku ohľadne zápočtu?“ – spýtal sa.
„Prosím?“ – ostala zaskočená.
„Či sa chcete spýtať na niečo ohľadne zápočtu?“
„Oh áno..“
„Tak prosím..“
„Že kedy bude..“ – spýtala sa prvú otázku čo jej napadla.
„No veď som vám to povedal teraz na prednáške. Čo ste ma nepočúvali?“
„Nie..teda áno.“
Profesor sa zasmial. Aj keď chcel svoj úsmev profesionálne zamaskovať.
„Ale veď to sa môžete spýtať svojich kolegov..“
„Ja viem, ja..“ – oči jej klesli dole a padli náhodou na jeho rozkrok.
„Slečna Balentiaková!“ – zhrozil sa profesor keď si to všimol.
„Ja..ja..prepáčte, ja už musím ísť.“ – utiekla preč. Už po ceste jej stekali slzy po líci.
„Do čerta, do čerta, do čerta! Čo si o mne pomyslí?! Úplne som to dokazila! Bude si o mne myslieť, že som nejaká nadržaná študentka..bože..čo som komu urobila? Mala som sa nejak vyhovoriť! Mala som povedať, že sa mi zdalo, že ma rozopnutý zips..! Bože to je kravina!“

„Mňa porazí! Mňa porazí! Mňa porazí.“ – behalo dievča po byte s nervami i s plačom zároveň. „Zajtra sa mu pôjdem ospravedlniť! Nemôžem to nechať tak! Bože to je trapas!“

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu