Na okne je jemný povlak kondenzovanej vody. Ledva viditeľný. Dotknem sa okna prstami. Na bruškách mi ostane vlhkosť a príjemný chlad. Zavriem oči. Nad nočným mestom zahrmí.
V zasadačke je ticho. Neprekvapuje ma, aký silný kontrast sa vytvorí v mysli človeka, keď sa ocitne v priestoroch, na ktoré je zvyknutý výlučne cez deň alebo minimálne za prítomnosti iných ľudí, osamote a v tme. Neprekvapuje ma to, ale napriek tomu, je pre mňa ticho intenzívne.
Dám si barbarský glg stoeurového vína z plastového pohára. Dojem chute... cena... kvalita... ich psychologická nadhodnota: ilúzie. Hodím prázdny pohár na zem. Fľaška je prázdna. Okolo krku mi visí kravata, ako uvoľnený šál, alebo slučka, ktorá sa chystá obesiť ma.
Spomeniem si na tú báseň od Apollinaira a zasmejem sa. Samého ma zarazí zúfalstvo v mojom smiechu a nevdojak vzlyknem. Nepotrebujem zatlačiť slzy. Rád by som ich vypustil, ale akosi som zabudol, ako. Moja duša kalcifikovala až jej kúsky zapchali moje slzné kanáliky. Päsťou udriem do stola z dreveného masívu. Viem sa ešte vždy nasrať.
...tak málo vo mne zostalo, ale ešte vždy sa viem nasrať. Nie spravodlivo. Vlastne ani emocionálne. Len som to ešte nezabudol imitovať. Viem to, ale nerobím to.
Čo vlastne celý život robím?
Schmatnem kabát a kufrík zo stoličky a vyrazím smerom k výťahu. Dvere sa samé otvoria a vo vnútri stojí čierna vysoká postava.
Stlačím gombík s nulou a dvere sa zatvoria. Po chvíľke sa ozvem:
"Všetko je pripravené."
Spod čiernych šiat sa ozve zvuk, akoby praskala suchá kôra. Potom zvuk, akoby sa treli o seba kamene.
"Prirodzene. Len je ťažké sa vysporiadať s odchodom."
Pod kapucňou sa ozve zvuk, ako ozvena tichého spevu, doliehajúceho z diaľky.
"Nie. To dávno nie. Tak trocha, na iracionálnej hladine, niekedy áno. Ale už dávno viem, že to nie je skutočné."
Kabínka doľahne mäkučko. Dvere sa ticho otvoria. Vystúpim a vydám sa k východu. Vrátnik ma pozdraví a ja niečo zamrmlem späť.
"Tak konečne.", poviem si potichu, kráčajúc dažďom k autu so šoférom.
Na druhý deň neprídem do práce. Ani v žiaden nasledujúci.
Semper fidelis,
Zerum Unus
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
3. 6.júna 2014 10:23
možno som čakala iný koniec, resp. by ma iný koniec potešil, ale veľmi dobré čítanie.
2
tvoje blogy su pre mna vacsinou tazke citanie, niekedy mi to pride, ako keby si mal na pleciach "tazobu" celeho sveta...
ale v tomto som sa tak nejak nasla
niekde medzi riadkami.
ale v tomto som sa tak nejak nasla
niekde medzi riadkami.
3
4
5
Hm, asi som to napísala zle. Nelipnem na happyendoch a vôbec mi nevadia zlé/nešťastné/smutné/otvorené/etc. konce. Tu som to skôr myslela vrámci textu ako takého, ako poslednú časť jeho štruktúry, vyvrcholenie.. pomenovať to nie je dôležité. Ok, stačilo báchoriek. Ešte raz: palec hore.
Napíš svoj komentár