Povrch mierne mastný... vyzerá však sucho. Bledá koža sa zdá byť z diaľky ako porcelán, ale zblízka... zblízka je inou krajinou. Bunky stmelené do kopčekov... a milióny zárezov brázdiacich túto prazvláštnu krajinu...
(Hudba k textu: Recoil - Allelujah)
Denne tvoju kožu opustí orientačne štyristo miliónov buniek. Nemôžeš smútiť za nimi a za všetkým, čím už nie si. Strata nám ukazuje naše hranice a hranica je čiara, ktorou sme nakreslení. Sme identifikovaní svojimi limitmi. Ten sladký paradox... bez čiary by si nebola. Ak by bol Boh nekonečný- nemohol by existovať. Ak by nebol nekonečný, nebol by to Boh... Napriek tomu tvoja koža vonia, akoby ju neutkali ľudské ruky. Bunka za bunkou sa spájala s jednou, v špirálovitej knihe napísanou ideou:
Obaliť ťa. Zovreť tvoje svalstvo a iné orgány... a nechať tento kolos ovládať systémom, ktorý si sám seba do istej miery uvedomuje... Fascinujúce: keď sa ťa dotýkam a rozumiem tomu, čím si, dotýkam sa celej tvojej bytosti. Nejestvujú iné ako absolútne dotyky. Nejestvujú jednostranné dotyky. Moja dlaň je ty, a ty si moja dlaň, inak by som sa ťa nikdy nevedel dotknúť...
Vždy sa mi rozbúchalo srdce pri predstave na horúce svaly trasúce sa v jemnom ale nástojčivom rytme... ledva poznateľne kontrahujúce... Toto je tvoj život. Aké by to bolo ľahnúť si do spleti živého svalstva, nechať sa ním objať, zovrieť... nechať sa vrásť do jeho siete... Načo by som potreboval vlasy, chlpy... načo by som potreboval kožu? Vrástol by som a preciťoval to veľké kĺbko.. v teple a pokoji...
Také svaly sa črtajú pod tvojou kožou. Teplé a živé. A ja vrastám každým dotykom.
Erekcia je formalita... technikalita. Zásun a príraz potvrdzuje to, čo je v tele dávno napísané. Starší ako čas... ten príbeh v knihe v našich bunkách... Sme slizký červený kvet, a sme celým svetom. Máme čiary, ale sú okolo oboch a sú také hrubé, že nič okrem nás nie je. Je to akoby sme čiary nemali...
Premýšľam, či je pri milovaní cudzím elementom myšlienka alebo telo. Tá vec, čo ma donúti vysunúť pred výstrekom alebo tá vec, čo ma k nemu núti. Je telo externou nutnosťou styku, alebo je ňou myseľ?
Hegel by odpovedal: Systémom je celé klbko. A ja by som súhlasil. Výnimočne. Aj samotná pochybnosť. Napriek tomu mi nedá nespýtať sa: Kde je ťažisko? Čo je hybateľom?
Ale je to vlastne relevantné? Odpovedal by som na tu otázku podľa toho, čo si myslím, alebo podľa toho, čo som sa rozhodol myslieť si?
(Som schopný rozhodovania sa?)
/ovocie/
Zuby sú tvrdšie ako koža jablka.
Platón napísal: "Hádžem ti jablko, a ak si ochotná milovať ma, vezmi si ho a podeľ sa so mnou o svoje dievčenstvo. Ak sú však tvoje myšlienky takými, akými sa modlím aby neboli, vezmi ho tak či tak, a zváž, aká je krása dočasná."
Zuby sú tvrdšie a ich hrany a špice sa predierajú jeho červeno-zeleným povrchom. Jablko vypúšťa šťavu. Vakôly praskajú a striekajú svoju šťavu po jazyku. Jablko sa dezintegruje a stáva kašou, ktorá bude živiť konzumenta.
Vždy som z úcty k jablku jedol aj jeho jadrá, pokiaľ možno aj stopku.
Sme na trhu s ovocím. Svieti Slnko. Pozerám sa na broskyňu ležiacu na zemi. Rozšliapanú. Vnútorným zrakom mi prebleskne predstava tanečnice, baleríny... Má otvorenú zlomeninu. Miesto kosti jej vychádza z odhalenej rany okraj kôstky broskyne.
Obecenstvo tlieska.
Myslím.
Vedela si, že humor znamená pôvodne "šťava"? Je teda chuť ovocia jeho posledným vtipom?
"Neješ jablko, ale semeno stromu, na to uspôsobené. To je pointa."
Jablko sa ironicky smeje.
Fekálie však miznú v tom záhadnom univerze kanalizácie, kde sa všetko stráca a všetko končí.
Vtip je dobrý. Len príliš starý...
Uf... porezal som si prst... chvíľku zaujato pozerám, ako sa von derie všetka tá červená, ktorú navonok nevidno. Potom si priložím prst ku perám a potriem ich, olížem ich a vcucnem prst. Aký vtip sa mi snaží telo povedať?
Semper fidelis,
Zerum Unus
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár