List o tvári

Drahá Dolores,

počul som vo sne tvoje výkriky.

Trpela si. Bola si posiata celým ľudstvom.

Prítomným.
Minulým.
Budúcim.
A deťmi všetkých smerov kam tečie čas alebo by prinajmenšom mohol tiecť.

Pozri sa do ich tvárí. Zoradené bez poradia. Nahromadené v hromadnej samote každého jedného z tých, ktorí vyrástli na tvojej dlani. Nenájdeš tam aj svoju vlastnú? Keď nie explicitne, tak medzi riadkami.

Čelo.
Dve oči.
Nos.
Ústa.
Brada.

Každý jeden z nich vyformovaný zo skysnutej večnosti, ktorá je pre nich minulosťou.
Nenájdeš tam mňa, drahá Dolores? Nie explicitne. Avšak niekde na konci čiary života... číhajúc s vidúcim úsmevom.
(A každým krokom sa tam vracajú... Pritom odtiaľ však nikdy skutočne neodišli.)

Keď si pohladíš svoju vlastnú tvár, v šťastí ju olizujú, ako roztopašný pes, keď sa pán vráti domov. (Viem to. Bozkávam ju aj keď nemusím.)

Tragédia slepoty tkvie v tom, že si ju všimneme, len keď postihne oči. Toľko slepých. Toľko slepôt. Žiaden liek. Žiaden mesiáš, ochotný s láskou potrieť oči.

Vidíš len to, čím čiastočne si.
Keď sa tým staneš úplne, zahyniete obaja: Zahynie vaša jedinečnosť.
Keď zatvoríš oči pridlho, po otvorení už nebudem tam.
Keď dlho na seba vzájomne pozeráme: Gravitácia zošije vaše osudy a zabije nás.

Čelo.
Dve oči.
Nos.
Ústa.
Brada.
Všetko zvädne, ako neopelené kvety... a roztrúsi sa do neznáma na okraji...

Som dychom, a ty si výkrikom.
Umožňujem ťa.
Šírim ťa.
Nesiem ťa.
Napokon však obaja zanikneme... po kratučkých ozvenách, šíriacich výkrik bez dychu.
Opustíš ma, ako dych opúšťa pľúca, po tom, ako ho do seba láskyplne primäli. Opúšťaš ma ako výkrik opúšťa dych a šíri sa nedýchaným chladným vzduchom... kým nezomrie s matnými spomienkami domova.

Čelo.
Dve oči.
Nos.
Ústa.
Brada.

Niektorých duchov môžeš zazrieť len periférnym videním.
Uvidieť ich za bieleho dňa je oslepnúť voči svetu, ako si ho videla pred tým.
Skĺzni na perifériu... Na chvíľu sa neboj, že ti ujde pre jednotlivosť tlkot sveta. Neboj. Bude tĺcť aj bez teba... bezo mňa... bez nás.
Skĺzni až na perifériu periférie periférie periférie periférie periférie (...).
Skĺzni na okraj všetkých okrajov.
Uvidíš to, čo vidím denno denne.

Čo ma toľko trápi.
Prečo mám v tvári vždy ten letmý dotyk smútku, ktorý sa stáva zjavnejším, len keď sa ho naučíš vidieť (ako ducha).
Vidíš ho len pretože na tvojej tvári rastie tá istá odroda...

Je tam.
Je tam...
Jej vlasy sa pohybujú pomaly v mase hustej tekutej večnosti...
A jej tvár by sa ti pozrela do očí.
Celá jej tvár:
Čelo.
Dve oči.
Nos.
Ústa.
Brada.

Ale nepozeraj do nej pridlho, moja najsladšia Dolores...

Inak pozrie ona do teba... a zmení v trpkosť každú jednu sladkú kvapku.

Semper fidelis,

Zerum Unus

 Vyznanie

9 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu