Aké dôležité veci sa môžu diať potichu: Bez zvuku. Tie najdôležitejšie.
Sú deje, o ktorých sa spieva do konca histórie. Slávne bitky, vojny, diplomatické udalosti, vynálezy, ľudia (lebo človek je dej)...
Koľko sa toho však hne bez toho, aby to bolo vidno, počuť, či cítiť?
Chcem vedieť, čo najviac dôležitého. Prestal som z toho titulu pozerať televíziu a čítam len polotajné správy, za ktoré si platím viac ako dve stovky ročne, navštevujem fóra v sivých zónach darknetu a strácam záujem o to, čo sa hovorí verejnosti, mimo záujmu, ktorý to vzbudzuje, aby som sa dozvedel, čo niekto chce, aby si verejnosť myslela, a kto to chce.
V práci sa toho veľa dozviem... mám priateľov, od ktorých sa veľa dozviem...
Neviem však zabudnúť na jednu vec... na jedno hrozivé zistenie, ktoré ma terorizuje vždy, keď si myslím, že ľudskému svetu rozumiem:
Jestvujú neviditeľné búrky.
Keď mladý vojak kumuloval vo svojej duši hnev, nenávisť, odhodlanie a ambíciu: vedel niekto, kto je Adolf Hitler? Vedel to niekto okrem neho a vedel to on?
Keď sa tvoril prvý triumvirát, vedeli Rimania, ako zmení históriu?
Vieš, ty, čo sa skrýva za jeho/jej očami a výrazom? Za tým, čo vidíš a chceš vedieť?
Vidím mnoho vecí, čo iní nemôžu vidieť a kochám sa v pocite istoty prameniacej z poznaní. Viem však, že toho mnoho neviem. Veci o ktorých viem, že ich neviem a Žižekovsky poviem: Veci, o ktorých neviem, že ich neviem. Viem, že také sú.
Ilúzia kontroly, ktorú nám poskytujú informácie je letmý stisk na uzde našich realít. Je jedno, ako pevne držíš: realita sa vie hýbať rýchlosťou a spôsobmi, ktoré vylučujú tvoje poznanie a teda aj tvoju kontrolu.
Oddeľujem svoju bytosť na dve časti. Relatívne ja a čistú existenciu. Na jednej úrovni pociťujem istotu prameniacu z dlhoročných úvah a učenia: Istota, že jedinou konštantou všetkého je existencia ako taká. Moja čistá existencia je teda neohrozená. Viem, že čokoľvek sa stalo, stane, je dojem pohybu v iluzórne zákonitom svete. Je však len jedna existencia. Na ničom konkrétnom nezáleží. Na konci dňa je tu len bytie ako také.
Túto stálosť som však spoznal cez nestálosť a je v mojej náture snažiť sa na dostupných úrovniach pochopiť to, čo pochopiť dokážem. Pochopiť nestálosť.
Realita po tebe podupe. Tvoja osobnosť pustí opraty, čo i len na chvíľku a podupe ťa svojimi kopytami. Tvoj intelekt pustí opraty a urobí to isté. Tvoje telo, tvoje sociálne postavenie, tvoja rodina, ľudstvo aj život ako taký. Všetko trvá len kým to trvá. Keď to skončí, bolo všetko čím to bolo všetkým čím to kedy bude. Raz tie opraty pustíš... hĺbka tejto krehkej nádhery spočíva ale v tom, že sa vždy môžeš snažiť, aby sa to nestalo.
V živote som mal veľa dôležitých snov, ale pre ilustrovanie toho, čo chcem povedať sú dôležité tri:
1. Snívalo sa, že stojím oproti armáde. Všetci ozbrojení a odhodlaní. Nikto však neútočil, lebo sa každý bál, že zomrie ako prvý.
2. Snívalo sa mi, že stojím na pobreží a oproti mne sa rúti obrovská vlna. Rozprestrel som ruky a usmial sa. Vedel som, že ma zabije ale to nebolo podstatné. Bol to nádherný okamih.
3. Snívalo sa mi, že som hľadel do Slnka. Moje nohy sa odlepili od zeme a ja som začal stúpať. Napokon som vedel, že nestúpam, ale padám doň. Padol som mäkko na jeho povrch a objal ho. Vlial sa doň. Stal sa Slnkom.
Vyplývajú z toho pre mňa tri lekcie.
Prvý sen: Keď si celistvejší, ako to proti čomu bojuješ, je hmota nerozhodujúca. Počet je ilúzia. Čísla sú ilúzia. Keď si celistvejší a existuješ viac, ako to, proti čomu stojíš, nemôže to nad tebou zvíťaziť.
Druhý sen: Nefixuj sa na svoje telo a svoj život. Čokoľvek spravíš a akokoľvek sa snažíš: Relatívne bytie je vždy poškvrnené a koniec raz nevyhnutne musí prísť. Strachom sa odsúdiš na fragmentáciu. Kto uteká vo svojej duši pred nevyhnutnosťou, bude ňou porazený hlbšie, ako ten, čo ju vezme do náručia.
Tretí sen: Stávaš sa tým, na čo sa zameriaš. Je jedno kde si: keď je vôľa a sústredenie postačujúco čisté, pohyblivá realita sa poddá a staneš sa tým, čím mieniš. Tak som opustil vo sne gravitáciu zeme a stal sa súčasťou Slnka.
Jestvujú neviditeľné búrky. Je to hrozné. Vedieť aké tenučké plávajúce útržky sveta držíme v zovretí a ako málo zmôžeme proti moru, na ktorom plávu. To však nie je na škodu. Robí nás to plnejšími a vôľa šľachtí a napĺňa naše inak prázdne stávanie sa.
Raz príde smrť. Čo však zmôže proti bytosti bez času? Keď slovo smrť stráca význam spolu so slovom "raz"...
Tieto slová majú zabíjať slová.
Semper fidelis,
Zerum Unus
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár