Nestála si ma život. Ako každý, čo mi kedy ublížil, oškrela si to, čo ma držalo klamstvách a zbavila si ma toho. Niekedy je to bolestivé. Tak to asi má byť.
Raz som ti ukazoval kresbu z časov, keď som bol ešte mladší, ako vtedy. Bol to autoportrét. Chýbal mi vrch hlavy a rástol mi z nej strom, na ktorom visel obesený človek. Pery som mal zošité a pozeral som sa z papiera. Nevedel som vtedy prečo som to vytvoril. Ako zrkadlo pravdepodobne. Niečo čo v sebe cítim, a potrebujem to vidieť, aby som sa nezbláznil. Povedala si, že skutočne smutné by bolo, keby som maľoval krajinku.
Myslela si to ako iróniu? Dehonestovala si hodnotu tvorby maľby krajiniek? Heh... to sa už teraz nedozviem.
Dnes som bol hodinu sám v kancelárii. Pozeral som von oknom a študoval čo vidím. Potom som sa postavil ku magnetickej tabuli a nakreslil fixkou malú krajinku. Zarámoval som ju do krivých čiar. Bol na nej vyschnutý strom, stojaci na lúke. Nikto by to nerozoznal, keďže je farba fixky čierna. Spomenul som si na teba a asi by som ti zavolal, keby som vedel tvoje číslo.
Si však mŕtva. Neexistuješ a si živá len v hypotézach.
Rád by som ťa pozval na kávu. Pokecali by sme o živote a zasmiali sa nad tým, že som starší ako ty... (aký som bol mladý...). Povtipkovali by sme a potom by som ťa odprevadil na cintorín. Ľahla by si si do otvorenej truhly, položil by som na ňu pokrievku, vzal lopatu a zahádzal ťa. O ďalšie roky by sme sa videli znova a ja by som bol ešte starší. Predstavil by som ti deti, a asi by si ťa obľúbili.
Opakovali by sme to raz za niekoľko rokov, až by som bol starec a ty by si mi jeden deň šla oplakávať hrob, tak ako kedysi ja... Potom by si sa uložila a zomrela tiež. Nadobro.
Kreslím do zošitka ďalšiu krajinku. Čiernym perom. Neviem nájsť vo vnútornom zrkadle konkrétny tvar, ktorý by som nemal strach zobraziť. Kreslím teda krajinky po papieroch a vyhadzujem ich. Niekde v tom lese, ktorý kreslím sa skrýva vec, ktorú by som nerád púšťal von, kým nepríde čas. Čiastočne za ňu vďačím tebe. Chcel som sa ti teda touto formou poďakovať.
(...dúfam, že to nebolelo. Dúfam, že si jednoducho zaspala. Chvíľu ti bola zima a potom prišiel útlm a ničota. Som si istý len tou prázdnotou na konci...)
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
irishwoman
22. 10.októbra 2013 16:51
waw ... za to, ze sa ti to podarilo dostat aj do pismenkovej formy... waw za to, ze sa mi zastavil dych a smutila som spolu s tebou a waw za to, ze si sa s tym podelil s "verejnostou". Je to skvostne napisane
2
Napíš svoj komentár