Sen o meste, ktorého meno nepoznám

Lietadlo letí svojou cestou. Neviem, kde som nastupoval a neviem kam idem, ale sedím tu v sedadle pijem neidentifikovateľný sladký nápoj s obsahom alkoholu a ostatní pasažieri nemajú tváre. Okrem teba.

Sedíš celý čas vedľa mňa? Prečo som si ťa nevšimol pri nastupovaní? Prečo som ti nepomohol s vykladaním batožiny? Prečo sa ťa dotýkam plecom, ale naše pohľady sa za celý čas nedotkli?

Sedíš tam s úsmevom, akoby si vedela viac ako ja. Pozeráš pred seba s výrazom tváre, ktorý napovedá, že vieš že tam som a čakáš, kým sa ozvem. Volím správne slová, ale napokon mi len prihlúpym tónom hlasu vykĺzne z úst tvoje meno. Bez zmeny výrazu tváre ju otočíš ku mne a prejdeš moju tvár očami. Pripadám si hlúpo, ale je mi to jedno. Je to príjemná náhoda.

"Aj ty tam letíš?"
"Áno. Inak by som asi nesedela v tomto lietadle." ironicky sa usmeješ a ja sa zachcechcem na svojej hlúposti. Dodáš "Načo tam letíš ty?"
"Idem na... služobnú cestu? Jednanie myslím... musím zavolať do kancelárie, keď pristanem. Iste to ale netlačí... nechceš sa ísť prejsť? Pozrieť pamiatky a vytvoriť si spomienky..." zistím, že sa celý čas usmievam.
Povieš mi, že rada pôjdeš. Nepamätám si, ako prebieha zvyšok letu. Spal som? Je to, akoby som sa zobudil v taxíku.

Ideme do mesačného chrámu, ktorý je uprostred púšte. Je čierny. Akoby bol odliaty z jedného kusu kameňa. Nosí na sebe hieroglyfy, ktorých význam pozná len zopár posledných uctievačov prastarého kultu mesiaca. V chráme, ktorý je z vnútra presvietený prirodzeným svetlom a ovešaný voňavými fialovými bylinkami je starý kňaz v bielom. Hovorí mi po francúzsky verše o mesiaci a ja ti prekladám. Nespúšťam pri tom z teba oči.

Zrazu sme v meste. Prečo neviem kde som? Ľudia majú podobu, ale nemajú tváre... Je tu kopa zlata. Kopa vôní... ale akosi to len viem a necítim ich... pobehujú tu exotické zvieratá. Držal som ťa za ruku, ale púšťaš ju a ja ťa neviem nájsť. Vo vertigu tohoto obrovského bazára ťa hľadám alebo skôr chaoticky chodím sem a tam a dúfam, že znova uvidím tvoju tvár. Napokon ma nájdeš ty... ale sme stratení a nevieme kde sme... (Vedeli sme to však od počiatku cesty? Ty možno áno... ja... nie.)

Prehovorím s obchodníkom v šarlátových šatách z hrubej lesklej látky, bielym turbanom a kopou zlatých retiazok a prsteňov s rubínmi. Hovorí mi, že je to nekonečný bazár, ktorý spája viacero skutočností, kde sa voľne obchoduje. Nejestvuje fixná mena a nejestvujú predpisy, regulujúce výmenu tovaru. Nekonečný dopyt sa tu stretáva s nekonečnou ponukou z hlbín všetkých istôt a všetkých eventualít obchodu. Vraj sa tam človek dostane, ako na mnohé miesta, len keď sa stratí. Z trhu sa však dá dostať, len keď si kúpiš predmet, ktorý skutočne chceš a predajca akceptuje cenu.

Kúpil som za báseň jednu starú knihu, ktorá ma fascinovala... Obchodník mi prisahal, že obsahuje všetky tajomstvá, po ktorých odhalení bažím... Ty si kúpila krabičku, ktorej obsah si mi nechcela ukázať, ale pohladkala si mi líce a usmiala si sa na mňa. Našli sme cestu z bazára...

Stojíme na mramorovom chodníku a vydáme sa na cestu hore... špirálovito na pahorok, na ktorého vrchu má byť mesačná kaplnka. Po ceste sú sošky... okrúhle postavy zvláštnych tvárí... zvláštnych úsmevov i tichého smútku.

Na vrchole pri zdobenej bielej kaplnke stojí kňaz. Pozerá na mesiac v splne a potichu sa modlí.

Vo vetre visí rozlúčka... ale odmietam ju. Objímame sa a pohľad mi padne na mesiac.

"Už musím..." vravíš. Ja ťa však odmietam pustiť. Prehrabnem ti zozadu vlasy. Ešte na chvíľu sa pritisneš a vlasy sa pod mojimi prstami zmenia na jemný biely piesok. Nočný vetrík ťa rozveje a kňaz ďalej ticho odriekava modlitbu.

S knihou v ruke sa s istým pocitom smútku odoberám k hotelu...

 Vyznanie

10 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu