Spomienky

"Prečo máš také malé písmo? Píšeš blchy. Kto píše blchy, stratí sa."

Pozrel som si na nohy v béžových ponožkách a sandáloch. Perspektíva stratenia sa neznela pre mňa tak hrozne. Kam by som asi tak šiel? Všetko by bolo lepšie, ako toto doučovanie. Nemala ma učiť matematiku? Miesto toho na mňa kričí, aké mám malé písmo.
Žmolím si ruky. Začne diktovať príklad. Už si nepamätám čo to bolo. Zvláštne, aké podstatné to bolo práve vtedy. Všetko to podstatné sa rozsypalo niekde po ceste časom... Ostal len ten pocit neistoty, keď som mal slzy na krajíčku a mal som radšej chuť zomrieť, akoby som bol práve v tejto miestnosti.
Všeobecne... dávno pred tým, než som to začal dávať najavo a ešte dávnejšie pred tým, než som prestal dávať väčšinu vecí najavo... mal som chuť na smrť ešte pred tým, než som poznal slovo "samovražda".

Pravdupovediac som rozumel príkladom, bol tu ale ten des z ľudí okolo... Keď sa číslo, ktoré mám vypľuť malo stať meracím prostriedkom mojej osoby. Boli sme tu sami dvaja, ale vždy nado mnou visela predstava vyučovania. Doteraz cítim nepokoj, keď vidím aritmetiku.
Na hodinách bol zvyk. Stáli sme na začiatku hodiny a každému dala príklad. Mohli sme si sadnúť, až keď sme ho zodpovedali. Najviac ma boleli malé chyby v kalkulácii, ktoré viedli k chybnému výsledku. Často som nemohol myslieť na nič iné, len aby som neostal stáť ako posledný. A na nadávky. A ponižovanie.

Postupne však strach ochabol. Zmizol. Začal som si totiž uvedomovať, že to všetko nie je dôležité. Dni utekali... Ústredné témy vyučovania či prestávok striedali iné a ja som čím ďalej tým viac strácal záujem.

Moje zošity strácali text a naberali kresby... vždy som sa ako tak držal nad vodou. Jedna dve dvojky koncom roka... potom stredná škola. Tu som objavil poéziu a filozofiu... a stratil som záujem o všetko ostatné. Známky išli do prdele, kým ma niečo neprinútilo chvíľkovo k učeniu alebo aspoň pozornosti a krátkodobému dvihnutiu ich úrovne. Prečo ma svet mal potrebu merať? Odkiaľ bral to právo? Prečo som sa tomu mal podvoliť? Prečo tomu každý pripisoval dôležitosť? Nerozumel som.
Odišiel som z jednej strednej. Vystriedal ju za druhú. Mal som dvojky a trojky zo správania polrok za polrokom. Nerozumejte ma zle: Bol som zdvorilý a milý. Veľa učiteľov ma malo rado. Ibaže som chodil do školy, len keď ma okolnosti donútili.

Vo voľnom čase som sa túlal po meste. Chodieval som kresliť do kostola. Chodieval som do lesa len tak premýšľať. Čítal som knihy pri vetrákoch vedľa lekárskej fakulty. Sedel som doma a maľoval som...

Moje písmo v tom čase už nebolo malé. Stalo sa absolútne nepravidelným a keď som strácal záujem o okolité dianie, stalo sa nečitateľným. Nestrácal som sa teda vo svojom strachu... Rozplýval som sa niekde medzi riadkami... Neboli to blchy... boli to frenetické záchvevy ruky vedenej hlavou, ktorá bola len z nutnosti prikovaná do fyzickej reality.

Napriek strašným známkam som sa prinútil naučiť na maturity behom krátkeho času, vedúceho k ich začatiu a docielil som prekvapivo dobré známky.

Dostal som sa na vysokú školu, z ktorej som odišiel, pretože ma nenapĺňala. Po krátkom období samostatného života mimo rodného mesta som sa vrátil späť a začal som študovať inú... Niektoré aspekty vysokoškolského života išli úplne mimo mňa. Nemal som potrebu nič oslavovať ani sa stýkať s mnohými ľuďmi. Nezaujímali ma výsledky, mimo výsledkov konkrétnych predmetov a výsledky v prácach, ktorým som sa popri štúdiu venoval. Väčšinu života som žil naďalej vo vnútri, správajúc sa ku zvyšku sveta akoby nejestvoval čas... akoby som sa vždy mohol vrátiť k bodu odkiaľ som odišiel... akoby som mohol ignorovať všetko nezaujímavé a akoby to nezaujímavé na oplátku začalo ignorovať mňa.
Prekvapivo: Tak sa dialo. Žil som život v medzipriestoroch. Nepatriac skutočne nikam, mimo mnou vytvorených konštrukcií, ktoré sa postupne ale isto stávali realitou. Začal som stretávať ľudí, ktorí žili podobne ako ja. Trocha mimo sveta... trocha v jeho srdci. Môj život prestával byť popísateľný prozaicky... a doteraz si veci pamätám skôr lyricky... aj keď, paradoxne, vykonávam jednu z najtvrdšie "materialistických" profesií, aké existujú.

Napriek tomu: Svet je poézia. Prózou sa javí byť len, keď je pozorovateľ prikovaný k jednému uhlu pohľadu.

Je 0:22 ráno a ja premýšľam, ako došlo k tomu, že vediem teraz život aký vediem. Ako sa to všetko stalo? Aký to malo sled udalostí?
Je to vôbec dôležité?
Môj život sa zapálil a eventuálne zhasne.

Je 00:38 a ja som dopisoval niektoré predošlé odstavce. Je Silvester roku 1999, tesne pred polnocou, a ja ako mladý chalan premýšľam, že by som strašne rád s príchodom polnoci pobozkal nejaké dievča. Mám ale dojem, že nikdy ma nikto nebude mať rád.

Je rok 1986 a moja mama kráča v prvomájovom sprievode. Som v jej bruchu a pred časom vybuchol Černobyľ. Je jedenásty august 1986 a ja sa rodím. Na základe toho zanedbajú starostlivosť o dieťa rodiace sa vo vedľajšej miestnosti a zlomia mu pri pôrode kosť. O pár rokov neskôr sa na mne ten chalan smeje, keď stojím na matematike ako posledný na začiatku hodiny. Je rok 2014 a ja mám ťažkosti spomenúť si na jeho meno a mená iných, ktorí boli pre mňa dôležití.

Je noc neznámeho času a ja ležím pod posteľou a absorbujem zlé sny.

Je rok 1987 a vychádzajú Baudelairove kvety zla. Ešte nie som nažive. Neskôr sa kvôli nemu zamilujem do poézie.

Je jedenásty august 1868 a zomiera nórsky skladateľ Halfdan Kjerulf, ktorého skladbu som priložil k tomuto textu.

Je deň, keď sa posledný človek, ktorý kedy bude existovať pozerá na západ Slnka.

Práve teraz je moment, keď toto čítaš.

Práve teraz píšem to, čo si ešte neprečítala a v momente, keď myslím túto vetu, ešte ten text nejestvuje.

Čas neexistuje... Toľko človeka naučí život v medzipriestoroch... Napriek tomu... je krásnou zábavkou na ceste ku...

(...)


Semper fidelis,

Zerum Unus

 Báseň

15 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu