Ocko, som vo svete mŕtvych...

Počujem tvoj hlas. Niekde z diaľky na mňa volá. Je to ako ozvena. Vidím svetlo. Ďaleko predo mnou. Vyzerá to ako tunel. Tvoj hlas sa odráža od každej steny. Čím ďalej kráčam, tým je slabší. Ale ja ťa stále počujem ocko....

Cítim, ako mnou trasieš. Ešte stále vnímam teplo tvojich rúk. Ešte stále vnímam slzy, ktoré z tvojich očí dopadajú na moju tvár.

Nemôžem. Ja nemôžem. Nedokážem odtrhnúť pohľad od toho svetla.
Tak mäkkého.
Tak teplého.
Tak láskavého.
Ona tam stojí. Stojí tam. Ja ju vidím. Volá ma. Šepká moje meno. Naťahuje ku mne ruky.

Ach, oci keby som mohla rozprávať. Keby som ti to mohla opísať. Ona je tak krásna.
Má krásne snehobiele šaty. Vlasy jej povievajú okolo tváre.

Ocko.

Stojí tam naša maminka. Volá ma. Na perách ma úsmev. Cítim jej vôňu, ocko. Ja ju cítim...

Ale ty, ty ma stále voláš. Ešte ťa slabo počujem. Niekto k tebe dobehol, však? Niekto ti pomáha. Ja počujem niekoho ďalšieho.

Maminka.

Rukami naznačila kruh v priestore. Niekto za ňou stojí a drží ju za rameno. Niekto jej nedovolí dvíhať ku mne ruky.

Ocko.

Tam je nejaký chlap.
Kto je to?
Nepoznám ho.
Je však starý.

Už stojím len na pár krokov od nej. Natiahla pravú ruku.

Ocko.

Môžem sa jej dotknúť. Jeden krok a budem s ňou.

Ale ten chlap. Nemám ho rada. Práve chytil mamičkinu ruku. Stiahol ju nazad. Maminka stojí za ním. Ja ju nevidím.

"Preboha prebuď sa! Nerob mi to dievčatko moje! Nenechávaj ma tu samého. Prosím, zobuď sa!"

Ocko!

Nekrič. Netras mnou. Chcem chytiť maminku za ruku. Chcem cítiť jej pohladenie na mojej tvári. Chcem cítiť jej mäkký hrudník.

"Nerob mi to!..."

Padám. Cítim ako ustupujem. Svetlo, ktoré som doteraz cítila schladlo. Mrazí. Ustupuje. Vidím to tak, ako keď sme spolu pozerali zatmenie slnka. Nastáva hrozná tma.

Cítim bolesť. Moja pravá ruka horí. Ten plechový hrmot. Nie. Bolí to. Moje uši to bolí. Moju ruku to bolí.

Čo sa deje? Čo sa preboha deje? Niekto ma chytil. Držia ma za ruky. Ja mám pocit, že lietam. Obzerám sa, no nič nevidím.
Pozrela som naspäť. Opäť tam stojí. Opäť tam je.

Ocko.

Maminka mi kýva. Lúči sa. Má iný hlas. Taký krásny. Ako šepot kvetov na lúke. Ako zvonenie tých najkrajších zvončekov.

"Máš čas Laura, máš čas..."

Prečo letím?
Prečo ťa vidím z hora?
Prečo vidím svoje telo ležať v mláke krvi?
Prečo je tam toľko ľudí?
Prečo cítim tlak na svojej hrudi?
Prečo mi dávajú na tvár masku?
Prečo....?

Púšťajú ma. Opúšťam ich. Hladia mi tvár. Mäkko sa na mňa usmievajú.
Som bližšie k svojmu telu. Konečne ich vidím. Dvaja anjeli.
Opatrne ma položili nad telo.
Opatrne ma posunuli a ja....

"Laura! Preboha Laura!"


Plačeš od šťastia a ja na teba nemo hľadím. Svetlo ma bodá do očí. Je oveľa škaredšie ako to, ktoré som pred chvíľou videla.

"Ocko..."

Z mojich pier vyšiel hlas, ktorý nespoznávam. Hučí, búši, reže uši. Nie je tak krásny ako mamičkin. Ale predsa som ťa oslovila, predsa som ťa potešila.

Ja žijem.
Ja opäť dýcham.
Ja som opäť s tebou...

Ach,
Ocko....

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu