Týmto slovom začínam každý svoj deň, akonáhle otvorím oči,
pretože ťa nenachádzam vedľa seba.
Všetko je iné, ešte aj obloha je menej belasá.
Je to zvláštne, ale nedokážem si poriadne užiť pekné okamihy
v živote, bez teba.
Stal som sa tieňom samého seba.
Odrazu kráčam ulicami mesta sám a so sklopeným zrakom,
so žeravou dierou na ľavej strane hrude.
Rana je čerstvá už pridlho. Začínam sa báť. Dokedy ešte?
Kráčam stále vpred no cestu nevidím.
Nedokážem zdvihnúť zrak, zo strachu, že Ťa pred sebou
(ne)uvidím.
Bojím sa tiež, že vlak mi ujde pred nosom.
Že z vlastnej hlúposti nenastúpim.
Lebo budem čakať na teba.
Aj keď viem,
že neprídeš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár