,,Keď stratíme niečo vzácne
a keď zvesia krásne obrazy,
spýtame sa triedy vzácnej
kto a koho porazil.´´
To som použila verše Peteraja.
On píše o láske a nás trápi škola.
Dnes sa môžeme iba v tichu kajať.
Snáď každý z nás to koncom mája zdolá.
Chceli odo mňa báseň. A vraj to má byť óda.
Poviem vám, nemala som chuť.
No potom si vravím, bola by to škoda
na štyri roky bez verša zabudnúť.
Vám teda prvým, milý profesorský zbor.
Ako tak pozerám, zopár vás chýba.
Vy ostatní ste v srdciach s nami snáď.
A teda, kým zmeníme sa na vietor,
Bez veľkých rečí chceme iba
za tie štyri roky vám ďakovať.
Každý deň ich v škole zbierame
s dávkou flegmy, štipkou zlosti.
Čo ste nám dali v nás ostane.
Vďaka za vedomosti.
Nie vždy sme potiahli správnu kartu.
Prepáčte, ak sa niekto vtedy priečil.
No vy ste to vydržali bez infarktu
za honoráre našich blbých rečí.
Drahí otcovia a mamičky,
dnes na vaše detičky
začne číhať maturita.
Až sa mi to ťažko číta...
Ostaneš sám, oci,
a ty, mami, sama.
Vlastne, spolu sami.
Nám ostane zvláštny pocit,
že letíme do neznáma.
Dospelí s detskými myšlienkami.
Otcovia a mamičky.
Na dobrú radu bohatí.
Zaplatili každý účet.
Určili, čo platí, čo neplatí.
Keď sme boli maličkí
od života nám vyrobili kľúče.
Dajte nám tie kľúče do vlastných rúk!
Veľký svet nás láka.
Mami, oci, vďaka.
Dnes ešte môžeme, tak to skúsme -
tancovať, smiať sa a zabávať.
Dnes ešte máme to právo.
Berte to ako posledný úsmev.
Posledný úsmev pred popravou.
PS:
Naša trieda jednoznačne istí,
Že na škole študujú aj externisti
Či aj dnes blicnem, a či si to hodím?
Vždy keď je nutné písať test,
zdravie pokuľháva.
Paušál osemdesiat hodín
nie je žiadna sláva.
Vďaka, ministerstvo školstva,
Vážení lekári, všetka česť.
A vám, pán triedny, pocta.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.