Epimeteus bol zmätený. Zase raz mal Prometeus pravdu. Nemal si vybudovať svoj príbytok v skale, v útese. Z kameňa išiel len chlad. Cez deň sa skala nahriala a nebolo možné sa dotknúť stien. V noci sa zase triasol zimou. Slaná morská voda stekala po stenách a v noci mu kvapkala na skrehnuté telo. Nechcel ale pred bratom opäť priznať porážku. Stále opakovaná veta , , Vidíš, mal som pravdu, Epimeteus´´ mu zvonila v ušiach už od detstva. Nemohol brata zniesť.
Existovala však ešte jedna vec, ktorú Epimeteus pred bratom zatajil. Nepovedal mu, že nedávno ho navštívil Hermes s odkazom, že Zeus má pre Epimetea malé prekvapenie. Už o niekoľko dní očakával vo svojom príbytku príchod prvej ženy. Leštil skalu, naprával rohože. Ráno vstával v očakávaní neznámeho.
Prometeus si nevedel rady. Jednak ho trápilo, že jeho brat Epimeteus je taký hlúpy, že prijal Diovu ponuku a privíta vo svojom príbitku ženu. Žena v dome! Tak odlišná od statných mužov, ktorých on chráni. Mužov, ktorých ramená i stehná hrajú svalmi, mužov, ktorý sa o seba vedia sami postarať. Sami zabijú akéhokoľvek zvera. Skutočne, jedine ich postava a duch boli prijateľné pre tento svet. Prometeus vytušil blížiace sa problémy. Čo ho však trápilo viac, bol pohľad dolu. Vedel, že Zeus sa veľmi nahneval, keď pod sadlom uvidel len hromadu kostí, ale že vezme ľuďom oheň, to od neho nečakal. Začal sa obávať, že Zeus sa pomstí znovu. Už teraz tam dolu vyhasli ohniská, zmizlo svetlo, bola zima. Po nociach sa ozývali vzlyky. Ľudia boli hladní a drkotali zubami tak, ako Epimeteus vo dome v skale. Hlupák!
Zeus netušil, že kým on dával rozkazy a ostatní bohovia tvorili predtým nevidené, zakrádal sa Prometeus Diovym palácom. V bambusovej palici si odnášal to, čo sám Zeus ľuďom zobral. A on im to teraz vráti. Už počul volanie na slávu, už videl ako slávnostne zapaľuje ohniská a muži s piesňami tancujú okolo neho, hrdinu. Zahliadol siluetu. Na stene Hefaistovej dielne sa v žiare ohňa črtala ženská postava. Taká odlišná od tých Prometeovych zverencov tam dole. Malá hlava, určite nič v nej, útle ramená, čo istotne nezdvihnú ani vetvičku. Ani výrazná hruď nezaujala jeho zrak, prsia sú tej stvore len na obtiaž. Tenký pás a široké boky. Nesúmerná. Akási celá naopak. Hefaistos, Aténa, Afrodita i Hermes sa rituálne zvŕtali okolo drevenej sochy. Rytmicky šepkali slová smerujúce k soche. V kúte miestnosti sa krčil Zeus nad čímsi malým a hranatým. Tmavé tiene vbiehali do záhadnej skrinky v Diových rukách. Do skrinky sa hrnula všetka tma, všetok prach, perie, odpad. Zeus skrinku zaklapol a drevená socha uprostred miestnosti ožila. Podstavec s ňou sa začal otáčať a Prometeovi sa pred očami zjavila jej tvár. Tvár krásna ako mramor. Ale v jej očiach Prometeus postrádal lesk či akýkoľvek pohyb. Žena zrazu dupla. Prometeus zhíkol. Zeus si uvedomil prítomnosť neželaného svedka. Prometeus venoval Pandore ešte jeden pohľad a so žiariacou bambusovou palicou utekal z paláca.
Epimeteus v bolestiach ležal vo svojej skale. Jediným jeho svetlom bolo to, že vedel, že už to nepotrvá dlho. Pred očami mal svoju krásnu Pandoru. Ako by to bolo včera, keď ju, krásnu a žiariacu, pred ôsmymi rokmi Hermes doviedol aj s tou jej prekliatou skrinkou. Vtedy ešte aj v skale akoby bolo na chvíľu teplejšie. Nevedel, čím si vyslúžil jej prítomnosť, ale tušil, že skrinka, ktorú tak úpenlivo roky strážila, nebude obyčajná. Len to minulé leto... Nemal vtedy odísť a dovoliť Prometeovi navštíviť to žieňa. Nemal mu dovoliť zase pchať nos do cudzích vecí. Ale veď tak mu treba. Určite on môže za to, že tí jeho milovaní ľudia teraz utekajú pred všetkými chorobami a nešťastiami. Určite on od nej vymámil tú skrinku. Ona, čistá, by predsa čohosi takého nebola schopná. Či áno? Nie, nie, Pandora, krásna, tichá a jemná, tak poslušná, by čohosi takého nebola schopná. Musel to byť on. To Prometeus môže za to, že tá najhoršia choroba sa nalepila práve naňho, že bolesť neprechádza, len sa zhoršuje a slaná voda mu počas studených nocí kvapká do stále otvorených rán. Už takmer nevládze chodiť. Dýcha sa mu čoraz ťažšie. O chvíľu svoju Pandoru opustí. S bolesťou chcel dočkať jej večerný návrat, vraj čosi vymyslela, čosi, či sa mu bude páčiť.
Slnko sa prevalilo cez poludnie, orol odletel a v zuboch si už snáď tisíci krát odnášal Prometeovu pečeň. Epimeteus to prvý raz premyslel, keď ho pred rokmi pripútal práve o útes, v ktorom bol jeho dom. Prečo ho ten hlupák ani tie posledné roky nepočúval? Dlhý čas predtým, než zomrel na tú čudnú chorobu z Pandorinej skrinky mu Prometeus deň čo deň po Hermesovi listy. V každom trúsil rozumné slová okolo jedinej témy. Vyžeň ju, preč od tej ženy! Nevidíš, že maste, čo ti maže na rany ešte zhoršujú tú bolesť? Brat neposlal ani kúsok papiera. Hermes sa vracal s prázdnymi rukami. Celé roky ani slovo. Až na koniec tento čin. Ešte pár mesiacov, zo dňa na deň slabší, vždy večer na hodinu či dve prišiel a blažený pozeral na brata, ako prikovaný hlce slanú vodu prílivu. Až raz neprišiel. Prometeus už bratovi nikdy nepovie, že to Pandora, že to ona otvorila skrinku so všetkou tou háveďou. Že to ona bezhlavo siahla po skrinke a vypustila všetko to zlo.
Vietor zvykol fúkať od mora a vždy so sebou prinášal soľ, ktorá ho v rane štípala aspoň do súmraku. Od dňa, keď ho sem vlastný brat pripútal, každé poludnie si po obed chodil aj orol. Vždy trikrát obkrúžil okolo útesu a potom sa prudko pustil do jeho pečeň. Tá bolesť ho týrala, dni zabíjal myšlienkami, ako sa radšej zabiť, než trpieť nad morom. Ale ešte horšie, horšie než tá soľ v ranách, než orol lietajúci ktovie odkiaľ, bola tá každodenná návšteva, len nech sama od seba otvorí tú skrinku...
Pred Epimeteovou smrťou musela Pandora vždy ráno vymámiť od Hermesa Prometeove listy rýchlo ich přečítat a schovať do skrinky. Odkedy Epimeteus zomrel na chorobu zo skrinky, Pandora nemusela už nič robiť v tajnosti. Vždy na poludnie vypustila z klietky orla a čakala, kým sa vráti. Neskôr, ku večeru, ona sama vyliezla zo skaly a vybrala sa k Prometeovi. Bola hrdá na svoju myšlienku – vnuknúť zomierajúcemu Epimeteovi nápad - prikuť brata ku skale. Večer čo večer ho presviedčala: , , Prometeus, stačí veta, a opustíš útes. Len priznaj, že to malo zmysel, stvorenie ženy, a ocitneš sa nohami opať v tráve...´´ Chudák vždy najprv znehybnel, skúšal ju ignorovať. Deň za dňom ho však pri tých slovách chytala čoraz väčšia triaška. A ona vedela, že už je blízko svojho cieľa.
Aj dnes zastala pod ním, a štekliac ho slovami sľubovala: , , Len slovíčko a orol už nepriletí, neucítiš už more vo svojej rane.´´ A Prometeovi tiekli slzy, a z Prometea stekal pot. A Prometeovi trhalo svalmi, a Prometeus zatínal zuby a Prometesu zreval: , , Máš pravdu, žena! ´´ A vtedy Pandora znova otvorila skrinku. Orol vyletel k oblohe a krúžiac nad útesom pozoroval, ako zo skrinky vyletúvajú nespočetné Prometeove listy, ktoré Epimeteus nikdy nečítal a plieskajú Prometeovi o zmáčané telo. Za listami vyleteli všetky bohyne – ženy a vrhli sa na Prometeove putá. Hrýzli a škriabali skalu tak dlho, kým neostal bezvedomý Prometeus ležať v tráve s kamennou obručou okolo prstenníka. Pandora si ľahla k nenávidenému a jeho ruku spojila so svojou, na ktorej bola taká istá obruč.

 Napínavý príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár