Ako ked si prvá tráva rozráža sneh nad hlavou.

Ako keď pred tebou otvoria celu
a ty po dlhom čase ochutnáš
ten naozajstný
kyslík.
A to dokonca dva v jednej molekule.

Ako keď vylezieš na skalu,
kde skôr chytíš infekčnú chorobu ako dych,
ale aj tak ohlušuješ ozvenou besnú lesnú zver.
A skáčeš šťastím aj s rizikom pádu.
Aj ten pád skáče.
A dokonca aj to riziko.
Možno aj plačeš, lebo mesto, ktoré poznáš,
zrazu vidíš
a nepoznáš,
lebo je len bodkou, zhlukom panelov
a vyprchaných duší.

A ty vieš príliš veľa o vyprchaných dušiach,
takže to poznáš.
Cez tú námahu a slzy,
bodkované a duševné poznania,
vtedy je to ako keď vylezieš na skalu.

A to je dobré.

Aj viera je dobrá.
Väčšinou verím v žaby,
lebo žaby sú tiež dobré.
Nech len kŕkajú!
Kŕkavo sa krútiac krvavou krivou krajinou
by sa podľa studených mokrých zákonov
mali preskákať
(predbehnúť sa, ako je to bežné)
až k nám.
Veľmi hlboko
cez žalúdok,
až do našich duší.
A kričať že kŕŕŕ,
a pískať že kŕŕŕ,
a vrieskať že kŕŕŕ,
že kŕdle z nás nepočúvali
a nevideli žaby.
Mali by to zvládnuť.

A bude to dobré.

 Báseň
Komentuj
 fotka
mixelle  1. 5. 2008 09:20
ja to nechápem...
 fotka
mixelle  1. 5. 2008 09:22
po tretom prečítaní ťa chválim !
 fotka
tiruru  1. 5. 2008 11:03
podľa mňa je to určite originálne. nepoznám myslím nikoho, kto by tak písal. veľmi pôsobivé... vypovedajúce.

chválim.
 fotka
kemuro  5. 5. 2008 22:40
po treťom..nie ja po šiestom,,nie že by som nechápal,ale toto sa mi hrozne pozdáva...originálne.jeden z naj blogov za tento týždeň
 fotka
elwinko  18. 5. 2008 01:43
Krásne...zvláštne....
Napíš svoj komentár