Zuzanako: Utorková báseň o lepku

báseň z rozhraní, z neistoty, z nevedomosti,z neurčitosti ďalších dní, stvorená z plaču, stvorená z vákua v pľúcach. V literatúre pre stredné školy by to nazvali ,,cyklom básní". ono sa to nevolá, ono je to o asi polrocnom období a o OK.

Utorková báseň o lepku, 19. september, keď bolo zložité dýchať

Chcem strážiť
tvoj lepok.
Opäť cítiť a zažiť
vôňu a tŕne malín.
Som jednou
zo Stalinových sliepok.
Tá najslabšia stoná.
Mrznem jak ona,
šíriš totiž chlad,
ktorého príčina
je jediná
vec, na ktorú tvoj
čaj včera nevrhol svetlo.
Vnútorný nepokoj
ma robí biednou.
Sto krakerov vzlietlo.
Si Stalin.
Máš ma rád?
Máš.
Mali sme tatranský dážď.
Bol náš.
A vieš čo?
Ešte aj bude.
Praženicu s hubami
Vymeníme za lečo.
Naučím Ťa variť.
Naberali sme hlinu
na kaktusy
do tašky z igelitu -
- zmeníme
hlinu na piesok.
Dáme ho do košíka.
To sa občas musí –
- nájsť si prioritu.
Tak skúsime
to po prúde
Len tak nechať plynúť.
Veď máme čas.
Nie sme si neznámi.
Nie sme starí.
Ani jeden z nás.

Nohy mám od žihľavy
celé červené.
Krk od šípkovej
ruže krvavý.
Tenisky zničené
od blatovej
cesty
v strede lesa.
No mám ich rada -
moje boľavé tresty
za spoločný čas.
Ono to neupadá
Stále je to v nás!
Láska, pamätáš,
Veď ten les je NÁŠ.
Tak nedajme sa.
Keď už nie je pre koho dýchať – 23. 10. 2006

Vetchá jeseň sídliska
mi mrazí
už aj tak krehké dlane.
Pár listov si ma nezíska.
Deň mi to kazí
keď pozriem na ne.

Plechovky ešte od leta
máčajú kĺby v kalužiach
Teplo sa nevráti.
Nemáme ustlaté na ružiach -
- študenti o ruže jeseňou obratí.
Takto sa šíri osveta.

Reklamné letáky,
účty za nájom,
neposlané listy
hodené do mláky.
Ničíme navzájom
to, čím sme si boli istí.

Tučné ženy
so psami
vytiahli pletené čiapky
a skrátili si vychádzkové trasy.
Zrazu sa mení
všetko. A ja omieľam si:
,,Si sám. Som sama. Sme sami!“
Ten čas bol kruto krátky.

Šušťanie sáčkov prehluší
dychčanie jesenného vetra.
Ten mi chce šepkať do uší:
,,Tak sa už netráp...“

A vtedy vo mne vstáva zlosť.
Vraj ,,Netráp sa.“ To ťažko.
On mal ma rád,
ty zmrazil si mu srdce.
Tak zmeň ho na horúce.
V lete sme mali lásky dosť.
A teraz už len chlad.
Ten nenazývam láskou.

Každým rokom
na jeseň
suché lístie veješ sem
a ničíš mi letné šťastie.
Si nezdolaná hora,
milý vietor.
Na jar, krok za krokom
vo mne rastie
nekonečné šťastie.
Som ti otrokom.
Zima
vždy trápi ma,
No raz ťa, vietor, zdolám!

Nejaká z divadelných nedieľ

Občas, keď si spomeniem
dúfam, že sa to vráti.
Ten čas, keď som sa túlila
medzi tvoje dlane.
Tak rada by som verila,
že nie sme len kamaráti,
že toto všetko je zlý sen
a že bude preč, keď vstanem.

Dnes, keď si ponúkal
na skúške noviny,
som cítila ako chutili
tvoje bozky.
Odhliadnuc od Nebožky,
odhliadnuc od našej divadelnej skupiny,
sa mi do hrdla dral
plač. Oči a srdce smútili.

Stačilo nám kúsok trávy,
Jedna skala, jeden strom.
Vedeli sme kričať bez slov,
Vedeli sme z lásky žiť
Sebou si ma vedel prekvapiť.
Dnes by nám to asi nešlo.
Tvoj hlas mi dnes ticho zdraví,
Zabudol si dýchať životom.

Keď sa mi možno vracia dych

Pôjdeme na víno
do našej vinárne.
Dáme aj poldeci
Kedy? To nevieme.
Bude to o inom.
Každý z nás zostarne.
Pekne si povieme
to, čo je vo veci

Vidím Ťa ako utekáš

...na kaktuse svieti.
Ešte ma srdce bolí
za tým,
kto mi v týchto chvíľach
to svoje srdce ponúkal.

Vtedy bolo kam ukryť žiaľ.
Teraz mám nevýslovný strach,
že sa v žiali stratím,
že sa práve kvôli
tomu kaktusu môj žiaľ zase vznieti.

Veľa je za nami.
Od Tatier po Kráľovu Hoľu
Prebrodené potoky
Uležaná tráva
Spoločne počítané kroky
Dýchanie piesňami,
Klaňanie sa poľu.

Keď mi nie je celkom jasné, čo je pointou tejto básne 1. február 2007

Keď zjavíš sa a ľahkým tónom
komentuješ moju náladu,
môj vzhľad, to i ono,
posúva ma to dozadu

a z mojich očí
zrazu žiaria plamene.
Svet sa mi vždy začne točiť,
na všetko si spomeniem.

To tu bolo na Nový rok.
Z iskier ohňostroja
vzišiel výsledok:
Nebudem už tvoja.

Sedela som v autobuse.
Počúvala cudzie kašle,
sledovala veľké zadky,
každý skrytý vo svojom kabáte,
z ktorého niet úniku.
Darmo ich skrývate,
študenti, deti, manažéri, matky!
Tam si si ma našiel,
v tom spoločenskom prieniku.
Ja som chcela ty si musel.

Stále si mi svätý.
Tmu mám na obzore.
No tie veršované vety
tam vyššie, hore

robia mi image chuderky.
Občas ma ešte pichne v duši.
Možno to vieš a možno tušíš,
že dobíjaš mi baterky.

Keď som sa bála a nebola si istá – 4. február 2007
Nesmieš ma objímať!
Aj keď je mi zima.
Nechaj ma samu sa triasť.
Skús si m nevšímať.
Musíš ma nechať rásť.
Nech už nebolíš ma

Škoda že ten tretí 7. február 2007-02-07
riadok zdola
píšem iba aby vznikol rým.
Vietor z poľa
správu odnesie ti,
že to vážne nemyslím
To bol ten najkrajší deň.
Keď sme si v kolibe dali
pohár plný lepku so Spritom.
Vyliezli kameňolomom,
Huby a borievky hľadali.
Jahody som mala v ruksaku.

,,Maj sa...“, ,,Pošlem list...“,
,,Ahoj...“, ,,Aj ja...“...
Také slová sa môžu zísť.
Teraz ma každé jedno mrzí.
Baške na plece padali slzy.
Ešte sme boli dvaja.
Večer si prišiel – asi vďaka zázraku -

- zobrať si CDčko a doniesť mi knihu.
Jedli sme lepkovú Kofilu,
sedeli v objatí,
A to nebol zvyk.
RAZ si to povedal.
Tie dve zvláštne slová.
V tom okamihu,
na tú jednu chvíľu
som si bola istá...
Že sa mi nestratíš,
že príde späť Kaprál.
A nie romantik,
čo ma bude nemilovať
a o Remarqueovi drístať.

- Ako žena 12. 2. 2007
poznám zopár zaklínadiel,
čo vás, mužov, nútia k žiarlivému pohľadu.
Nastala zmena,
keď na mňa Ľubo v sobotu hľadel?
Čo si cítil? Zradu?

- Horúcim vnútrom
kázali mi dusiť slzy.
Syčala som ako para
z čajníka.
Teraz ma mrzí,
že láska stará
zmizla aj s kufrom.
Hľadám vinníka.

Zbalila si všetky veci.
Od Adamsa a Charmsa,
cez bozky od chlóru,
cez vôňu Aqua-maringotky,
cez listy k moru,
cez mlieko ku poldeci,
až po hlas a fotky.
S divosťou zvierat
snažíme sa zbierať
To, čo cestou stráca.

Posledná spomienka.
Tá iskra z tvojich očí
Keď ma kladieš do trávy
nechávaš opustiť šaty.
Sťahuješ ramienka,
Rozopínaš malú sponu:
Oslobodím! Oslobodím!
A mne už svet sa točí
Putuješ dlaňou k lonu
Ja vediac, že sa vrátiš
Chytám tvoj pohľad hravý
a... Nedovolím! Nedovolím...

Potlesk z tmy a výšky, 13. február, spomienka na... keď to bolo...keď to BOLO
za výkon ružu,
odtlačky rúžu
na šekové knižky,

trochu slepý spánok,
unavené ráno,
posledná skladba
na vyhriatych hradbách

a sudové víno
v plastových fľašiach.
Divadelná Levoča.
Na dva dni naša

- tvoj dych, hrejúci mi ruky,
hrejúci tvár,
keď mi vietor fúkal do očí.
tvoj hlas, šepkajúci
básne do uší,
tvoj hnev, keď pokosili lúky,
tvoj smiech, keď nebolo kam odbočiť,
hnus z modlitieb a svätožiar,
tvoj pohľad, čo vypaľoval jazvy,

Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

Utorková báseň o lepku

2 komenty k blogu

Horúce!