V škole to nebolo o nič lepšie. Aito sa so mnou takmer vôbec nerozprával, cítila som sa divne, bolo mi smutno. Až som mu cez matiku nadhodila. „Hneváš sa na mňa?“ pozrel sa na mňa. „Hnevám? Nemám sa prečo hnevať.“ „No ale nevypadá to tak. Pozri ak ti ide o to čo sa stalo ráno, tak ma to mrzí..“ „Nemá ťa čo mrzieť.“ „Ale má.“ Obrátila som sa od neho. „Kaya,“ Chytil ma za ruku. „pozri sa. Čo sa stalo, stalo sa. Ty stým nič neurobíš.“ „A čo si mi to chcel ráno povedať?“ „Ale nič dôležité.“ Pozrela som sa naňho a nadvihla obočie. V ten deň som ho videla prvý krát sa zasmiať. „No keď to tak chceš vedieť.“ A priklonil sa ku mne. „Hem hem.“ Odkašľala si učiteľka. „Žiaci, toto je škola nie lúka.“ „Áno pani učiteľka.“ Povedali sme jednohlasne. Ostatní spolužiaci sa začali smiať, ešte aj Lily. My sme na ňu len tak pozreli a ona sa tak zač ala smiať až spadla zo stoličky. To sme sa začali smiať už my s Aitom.
Už sme vyšli so školy a Aito za mnou pribehol. „Počuj Kaya, nemohli by sme si teraz to ráno vynahradiť.“ „To ráno?“ zatvárila som sa tajomne. „No ja neviem, veď to predsa bolo ráno a teraz,“ pozrela som sa na oblohu. „teraz je už takmer večer.“ „To sa ti iba zdá, asi preto lebo sa rýchlo zvečerieva. Prosím ťa.“ „Prečo nie. Ráno a večer aký je v tom rozdiel.“ „No tak ráno býva ráno a večer zase večer.“ Pribehla k nám Lily. „Dnes ste teda na tej matike spravili dobrú srandu.“ S Aitom sme sa na seba pozreli. „Žiaci toto je škola a nie lúka.“ Lily napodobnila učiteľkin hlas a my sme sa rozosmiali. „Tak čo?“ povedal Aito smerom na mňa. „Dobre.“ Otočila som sa k Lily. „Uvidíme sa zajtra v škole. Ahoj.“ „Ale...“ „Ahoj Lily.“ Povedali sme spolu. Otočili sme sa a začali sme pomaly kráčať. „No o čom si sa chcel so mnou rozprávať?“ „Pravdu povediac je toho až príliš veľa o čom sa s tebou chcem rozprávať.“ Odmlčal sa , pozrela som sa naňho a naznačila som mu aby začal. „Tak teda dobre. No vlastne ráno som sa s tebou chcel rozprávať o jednej veci.“ „O jednej veci? O akej?“ „No bude ti to znieť trošku blbo ale.....“ „Ale?“ „Teraz sa s tebou chcem rozprávať o tom čo sa stalo ráno. Myslím o tom telefonáte keď si sa s Miňou rozprávala o mne.“ „Prečo p ráve o tom?“ „No vieš, berieš ma iba ako najlepšieho kamaráta? Nič viac?“ „Kam tým mieriš?“ Zavrel oči a sklonil hlavu. „Prečo to musí byť také ťažké?“ „Čo?“ zdvihol hlavu a pozeral sa mi priamo do očí. Mala som taký blbý pocit ako keby sa vo mne niečo zachvelo. Podišiel ku mne bližšie a chytil ma za ruku. Tou druhou mi odhrnul z tváre vlasy a pobozkal ma. Netrvalo to dlho, ale bolo to pekné. Ako keby sa vám splnil ten najkrajší sen. Cítila som sa ako keby som lietala v oblakoch. „Tak teda takto to myslíš.“ Povedala so šeptom. „Presne, mám ťa rád.“ „Ja teba tiež.“ „Ale veď Mini si povedala že..“ „Hádam som jej nemala povedať pravdu.“ „To asi nie.“ A pobozkal ma ešte raz.
Cestou k môjmu domu sme sa ešte chvíľu rozprávali a dohodli sme sa, že o tom nikomu nepovieme a kým sa nám to bude dať, tak to udržíme v tajnosti. Pred mojím domom sme sa rozlúčili a každý išiel svojou cestou. Celý večer som rozmýšľala čo stalo a ako sa to vlastne stalo.
Ráno som sa zobudila celá mokrá. Mala som bláznivý sen s Aitom, Lily, Natali, Haikom a Luitom-Zeanom. Hrali sme volejbal a ja som už nechodila s Aitom. Potom som išla do kúpeľni umyť si ruky, keď v tom prišiel za mnou Luito-Zean a spýtal sa ma či s ním nechcem chodiť. Ja som iba prišla k nemu a povedala som mu, že by som rada ale nemôžem. Potom som ho pobozkala na líce a odišla som. „Počkať, nie je dneska streda?“ „Kaya, vstávaj.“ Zakričal na mňa otec z kuchyne. „Už som hore.“ Odpovedala som mu stále sa zamýšľajúc nad snom. Vošla som do kuchyne a Miňa už bola u mňa a sedela na stoličke. „Čau.“ Pozdravila som sa jej. „Čau.“ Sadla som si a naraňajkovala som sa. Potom som sa išla prezliecť a išli sme do školy. „Vyzeráš dosť bledo. Je ti niečo?“ spýtala sa ma. „Nie nič. Len neviem prinútiť svoj mozog pracovať na polovičný úväzok.“ Miňa sa zasmiala. Potom sme rozoberali pohybové. Či tam dnes pôjde alebo nie. „Keďže sú tam deviataci a ešte aj siedmaci, tak ma tam nedonútiš ísť. A nedívaj sa tak na mňa. Ani kebyže ma tam dotiahneš za nohu.“ Pozerala som sa na ňu psími očami, no nezabralo to. Keď máme čokoľvek s deviatakmi tak tam nechce byť. Pretože na začiatku roka ju traja z nich odmietli a štvrtý jej dal kopačky pred celou školou. To bol teda smiech. Všetci sa jej smiali, teda skoro všetci. Chúďa Miňa, dva týždne potom nebola v škole. Bála sa tam ukázať, aby sa jej zase nezačali smiať. Našťastie ju to prešlo a teraz je už všetko v poriadku. Teda skoro všetko. Deviatakov od vtedy nenávidí a tým štyrom to vrátila tak, že do školského rozhlasu dala o nich niečo vyhlásiť. Čo to vlastne bolo, presne neviem ale nejaká somarina určite. Boli to štyria naj sexi chalani zo školy. Patria sem Luito-Zean, Haiko, Akito, Baku, a Jou , skoro som zabudla na Dana. Je to taký malý klub ktorý majú aj dievčatá. Tam sú Lily, Sisi, Kiya, Lilien, Natali a patrím sem aj ja. Je veľká sranda mať takýto klub. Raz začas, keď sa nám chce si spravíme poradu cez hodiny a či sa to učiteľkám páči alebo nie, musia nás pustiť. Dá sa povedať, že máme väčšiu autoritu ako učitelia. A ešte sme pri tom len na základnej. No nie je to super? Občas musíme riešiť aj také veci ktorými sa ostatné decká nezaoberajú a učiteľom sa to nechce robiť ako napr. na akú farbu namaľovať školu. Keď sa nám chce tak ju maľujeme aj my. Je to fakt super a navyše je pri tom super sranda, lebo väčšina farby skončí na nás ako na stene. Lily je na toto skôr taký typ, že na nás dáva pozor, ale keď sa nám ju podarí naštvať je schopná na nás vyliať aj celé vedro farby.
Prešlo niekoľko mesiacov a s Aitom sme stále spolu chodili bez toho, aby to niekto zistil. Až prišiel ten osudový deň a všetci sa to dozvedeli. Bolo to práve na pohybových. Stalo sa presne to čo som aj predpokladala. Mooszy si z neho začal robiť srandu, že nemá žiadnu babu asi preto lebo je na chalanov. Aito si ho zo začiatku vôbec nevšímal , no potom to už nevydržal a jednu mu vpálil. Bola to pekná ľavačka. Tak trošku som ho aj ľutovala, keď začal vypľuvať krv. Ale no čo už. Koledoval si o to. „Len pre tvoju zaujímavosť, ja dievča mám.“ „No to iste. Ktorá by s tebou chodila, iba nejaká niktoša z inej planéty čo o tebe nič nevie.“ „Nie je to žiadne niktoša ty chumaj. Je to super dievča.“ „Vážne a kto to teda je?“ „No..... to nie je pre tvoje uši.“ Haiko s ostatnými stáli obďaleč a niečo si šuškali. Bála som sa, že Aito sa neovládne a buď tam Mooszyho zabije, alebo mu povie o nás. Vyzerala som dosť vystrašene a asi preto Haiko povedal čo povedal. „On chodí s Kayou.“ Vykríkol. „Nie to nie je pravda.“ Povedali sme s Aitom spolu, teda skôr zakričali. „Ale no tak veď to na vás vidno aj keď sa to snažíte zakryť.“ Povedala Gabi. S Aitom sme sa na seba pozreli a potom opäť na nich. „Museli ste spolu začať chodiť pred niekoľkými mesiacmi, lebo vtedy sa Aito zmenil.“ Povedal Luito. „Myslím, že je to približne šesť mesiacov a pár dní.“ Zamrmlala si popod nos Lily. „Čo tým myslíš, že som sa zmenil?“ „Mám na mysli že nechodíš s nami už tak často vonku a dokonca sa ti aj zlepšil prospech.“ „To bude asi preto, lebo ho Kaya doučuje.“ Povedala Lily. „Ale ako je možne, že dievča z klubu naj sexi báb na škole chodí s takým trkvasom?“ spýtal sa Mooszy. „Vieš Mooszy.“ Začala som. „Podľa mňa nezáleží na postavení, ale skôr na tom či sa majú tí ľudia radi.“ „Ty mi chceš nahovoriť, že ho máš rada.“ „Ja sa ti nič nesnažím nahovoriť. Ja ti len hovorím svoj názor.“ Mooszy tam len tak stál. Vyzerajúc nechápavo sa na díval na mňa a na Aita. Potom sa pozrel na ostatných. „Rozumiete tomu?“ „Samozrejme.“ Povedali všetci naraz. „Prosím vás nikomu to nevravte, niekto to nesmie vedieť okrem vás. Prosím.“ „Kaya, myslím, že na to je už neskoro.“ Povedala Lily. Nechápavo som na ňu hľadela. Kývla mi hlavou, čím mi chcela naznačiť aby som sa otočila. Ja som sa teda obzrela za seba a zbadala som tam Kiyu a ešte pár báb z ktorých som asi polovicu nepoznala. Preglgla som. „K-k-kiya prosím.“ „Na to si mala myslieť skôr ako si s nim začala chodiť.“ Kiya totiž bola do Aita buchnutá už od piatej triedy, no on ju vždy bral len ako kamarátku. A tiež bola v krúžku PAPARAZZOV ktorý fotili všetko čo sa dalo tiež nahrávali. „ V ruke má mikrofón.“ Šepol mi Aito do ucha. „Do čerta.“ Povedala som.
Ísť na druhý deň do školy bolo ako utrpenie. Každý si s niekým niečo šuškal a pri tom sa na mňa dívali ako by som im neviem čo spravila. Cítila som sa nepríjemne. Od vtedy to bolo čím ďalej tým horšie. V klube mi povedali, že to bude asi kvôli Aitovi. Buď preto, že sním chodím, alebo preto, že som to tajila. Dokonca sám Aito mi povedal, že mi kazí popularitu. „A čo ak ťa vylúčia z klubu.“ „Bude mi to jedno.“ „Pozri sa Kaya. Mám ťa rád ale nechcem ti ublížiť a viem, že to čo teraz poviem sa ti asi nebude páčiť, ale robím to pre tvoje dobro.“ Zhlboka sa nadýchol. „Navrhujem aby si sa so mnou rozišla niekde pred školou aby to všetci videli a už by potom bolo všetko fajn. Zase by si bola obľúbená.“ Civela som naňho s otvorenými ústami a vyvalenými očami. Chvíľu mi trvalo kým som sa dokázala zmohnúť na slovo. „A-ako to myslíš? Že ťa mám len tak odkopnú ť ako psa?“ „Presne ale musíš to spraviť tak, aby to Kiya videla a mohla to natočiť.“ „Nie to nie je riešenie.“ Postavila som sa a nervózne som sa začala prechádzať po izbe. „Ja to nespravím. Vieš to by som vyzerala ako...ja neviem, že odkopnem chalana len preto, lebo už nepatrím k tým obľúbeným. Tak to teda nie. Ja sa s tebou nerozídem.“ Podišla som k nemu a kľakla som si k jeho nohám. „Prečo si mi to navrhol? Chcem vedieť pravdu.“ Pozerala som sa mu priamo do očí a videla som mu v nich strach s ľútosťou. Nikde som tam nevidela lásku. „Už ma nemáš rád.“ Povedala som mu a postavila som sa. „To nie je pravda, stále ťa mám rád. Ale...“ „Ale čo? Dokonči to.“ „Viem, že ty si sa zmenila.“ Nechápavo som naňho hľadela. „Už nie si tá Kaya ktorá má každého rada, uzavrela si sa do seba a teraz sa bojíš vyjsť opäť na svetlo.“ Prešie l k oknu. „Mám pocit, že za to môžem ja.“ Ako to vravel tak sklonil hlavu a pozeral sa do zeme. Ja som podišla k nemu a objala som ho. Rukou som ho pohladila po líci a jemne som mu potlačila bradu aby som mu videla do očí. „Ty za nič nemôžeš.“ Povedala som mu, skoro som šepkala. Chvíľku sme si hľadeli do očí a potom ma objal. Cítila som, že má z niečoho strach ale bála som sa ho na to spýtať. Vedela som, že by mi nepovedal pravdu. Je totiž taký typ, ktorí radšej tíško trpí ako by to mal niekomu povedať. Cítila som ako mu srdce prudko bije a už som to nevydržala. „Aito, cítim, že ťa niečo trápi.“ Pozrel na mňa a videla som na ňom, že je z niečoho utrápený aj keď sa to snažil zakryť. „Tebe nedokážem klamať aj kebyže chcem. Ide vlastne o to, že Kiya...“ ani som mu to nedovolila dokončiť a skočila som mu do reči. „Kiya, Kiya, Kiya. Stál e len ona. Najprv ma chcela vykopnúť z klubu a teraz toto.“ „Prečo ťa chcela vykopnúť z klubu?“ spýtal sa ma Aito. „Ale pre nič.“ Zaklamala som mu. Otočila som sa aby som mu nemusela hľadieť do očí. Chcela som si ísť sadnúť no on ma chytil za ruku a otočil ma. Ako to spravil, pritiahol si ma k sebe a pozeral sa mi do očí takým nepriemným pohľadom, že som to nevydržala. „Dobre, dobre, poviem ti to.“ Potom mam pustil a ja som si išla sadnúť a on si prisadol. „Kiya ma chcela vylúčiť preto lebo chodím s tebou ale ostatný o tom nechceli ani počuť.“ „To som si mohol myslieť. Ona je taká...“ no skôr ako to stihol dopovedať mi prišiel do izby otec. „Kaya máš návštevu.“ „A koho?“ spýtala som sa ho. Bola som rovnako z toho zaskočená ako Aito. Len teraz neviem či z tej návštevy alebo z toho, že mi otec vošiel do izby bez klopania. „Lily a& nbsp;pár spolužiakov.“ „Tak fajn. Pošli ich sem prosím ťa.“ S Aitom sme sa na seba pozreli a Lily prišla do izby aj s Haikom. Na pozdrav mi ukázali V (victory), ktoré urobili ukazovákom a prostredníkom. Bol to pozdrav od nás z klubu. „Poďte vonku. Pôjdeme si zahrať volejbal.“ „No Lily aj by sme išli ale teraz tu máme s Kayou niečo rozrobené.“ Povedal Aito. „Ak vám ide o Kiyu, tak tá tam nebude. Tu predsa málo kedy voláme. Veď poďte.“ „Kaya čo by sa ti stalo, kebyže tu máš trošku svetla?“ „Čo tým myslíš Haiko?“ „No, že by si si tu mohla odtiahnuť tie žalúzie a nebyť tu ako v nejakom bunkri.“ Odpovedal mi. Všetci sme sa zasmiali a s Aitom sme sa rozhodli, že bude prima si ísť zahrať volejbal. Aspoň sa trochu odreagujeme a nebudeme toľko myslieť na starosti.
Pomaly som si začala zvykať aj na decká v škole. Po čase už neboli taký odporný. Zrejme si už na to zvykli a všetko sa začala vracať do starých koľají. Teda skoro všetko. Kiya bola ku mne stále odpornejšia a nenávidela ma čoraz viac. Dokonca chcela podplatiť ostatných z klubu aby sa jej konečne podarilo ma odtiaľ dostať preč. No nedarilo sa jej to. Aj ja Kiyu dvakrát nemusím, ale nežiadala by som od nikoho aby ju odtiaľ vykopli. Aj keď ostatný to už chceli urobiť ale našťastie sa mi ich podarilo nejako presvedčiť. Po niekoľkých neúspešných pokusoch si Kiya konečne uvedomila, že nemôže byť všetko ako by ona chcela a začala sa ku mne správať ako predtým.
Prešli dva mesiace a ja som sa cítila ako princezná v rozprávke. Vedela som, že moja rozprávka raz musí skončiť, ale nemyslela som si, že to bude tak skoro.
„Kaya ideme do mestá, tak sa choď obliecť.“ Vravela mi mama, keď som sa hrala na počítači. „Ja nechcem ísť do mesta. Dobre vieš, že tam nerada chodím.“ „Povedala som ti, že pôjdeš, tak sa šmikaj obliekať.“ „Nejdem nikam.“ „Kaya niečo som ti povedala.“ Kričala po mne. Moja mama mala totiž veľmi zlú povahu na slovíčko NIE NECHCE SA MI. Vždy sa na mňa vtedy naštvala a kričala po mne za všetko. Potom prišiel do izby otec aj mojou mladšou sestrou Miley a začal ju upokojovať. Keďže ma mama nemohla donútiť ísť do mesta, tak mi teda zakázala vychádzky na päť týždňov. Vedela som, že ju to po čase prejde a už o dva týždne pôjdem von. Keď odišli tak som si ľahla, lebo som bola unavená z telesnej. Celé dve hodiny sme behali hore dolu po telocvični, lebo naši chlapci rozbili okno a tým sme si to mali odpykať. Zobudila som sa až neskoro večer a keď som pozrela na hodiny bo lo skoro pol jedenástej. Začínala som mať o nich strach pretože sa ešte nevrátili. Bola som veľmi nervózna. Nevedela som prečo ale tušila som, že sa niečo stalo. Zrazu niekto zazvonil. Myslela som si, že sú to oni tak som si vydýchla. No kým som prišla k dverám prebleslo mi hlavou, že prečo zvonia keď majú kľúče. Otvorila som dvere a uvidela som tam stáť neznámeho človeka. „Dobrý večer. Vy ste Kaya Mizuri?“ spýtal sa ma. Keďže bola tma nevidela som kto to je. „Áno to som ja. Stalo sa snáď niečo?“ v hlase mi bolo cítiť obavy. Nahmatala som vypínač na svetlo, lebo po tme sa mi nechcelo rozprávať s človekom ktorého nepoznám a ani neviem čo je zač. Keď som ho zapálila uvidela som policajta. V tej chvíli som si pomyslela: Čo tu robí? Nenapadlo mi, že sa nie čo stalo. „Musím vám niečo oznámiť.“ Vyzeral veľmi vážne. „Nerád chodím okolo horúcej kaše, tak to poviem na rovinu. Je mi to veľmi ľúto ale vaši rodičia sa zabili pri autonehode.“ Posledné dve slová som ani nevnímala. Kolená sa mi podlomili. Ledva som sa na nich udržala. „Moji rodičia. Oni nemôžu byť mŕtvy.“ Hovorila som. Z očí mi tiekli slzy. Nevedela som si to predstaviť. Stále som si opakovala, že to nemôže byť pravda. Cítila som sa hrozne. V tej chvíli som si najviac priala smrť. No v tom som si uvedomila, že tam bola aj Miley. „A m-mo-j-ja s-ssestra? Č-čo je s ňou?“ Ledva som to zo seba dostala. „O vašej sestre nemáme nijaké správy. Zrejme nebola v tom aute.“ Po tejto vete som sa trošku ukľudnila. „Keď si predstavím, že v tom aute som mala byť aj ja. A s kým sa to vlastne zrazili?“ „S iným osobným autom. Navzájom do seba narazili. Boli tam kamióny a vodič toho auta nevidel na diaľnicu a vybehol keď v tom vrazil do auta vašich rodičov.“ „A čo ľudia z toho auta.“ „Je veľkou iróniou, že práve do nich vrazil ten kamión a im sa nič nestalo.“ Z auta sa vyklonil druhý policajt a zavolal, že už musia ísť. Policajt mi ešte poprial úprimnú sústrasť a odišiel. Ja som vošla do domu a hodila som sa na posteľ. Preplakala som celú noc. Priala som si aby som radšej zomrela ja ako oni. „Každý má svoj život zapísaný na dlani. A ten ich práve skončil.“ Povedal niekto. „Kto si? Kto to hovorí?“ „Neboj sa nemusíš sa ma báť. Poznám ťa už dlho, takmer celý tvoj život.“ „Kto si? Ja ťa nepoznám. Ukáž sa mi.� �� „Nemôžem.“ „Prečo by si nemohol?“ Pomaly som sa začala upokojovať. „Uvidíš ma ale nie teraz.“ „Aspoň mi povedz čo si zač.“ Nikto mi neodpovedal. Tak som si teda ľahla. Ráno keď som sa zobudila, som si myslela, že to všetko bol iba sen. No keď som sa pozrela na hodiny a nikto ma nevolal raňajkovať mi to všetko došlo. Opäť som sa rozplakala. „Neplač.“ Bol to ten istý hlas s ktorým som sa rozprávala aj v noci. „Kde si? Ukáž sa mi.“ „Naozaj chceš, aby som sa ti ukázal?“ „Chcem.“ „Tak dobre.“ Predo mnou sa z ničoho nič zjavil skoro dvoj metrový biely vlk. Myslela som si, že som úplne zošalela. No potom na mňa začal hovoriť. „Ty si chcela aby som sa ti ukázal.“ Začal ku mne pomaly kráčať a ja som zase cúvala. Spadla som z posteli, ale čo je to štyridsať centimetrov. Ten vlk mi vyskočil na posteľ a ja som sa ho začala báť. Opäť som začala cúvať, až so m natrafila na stenu. Hlavou aj chrbtom sa o ňu oprela. Nohy som si zohla v v kolenách a mala som ich položené na koberci, takže kebyže ten vlk chce, nič by mu nezavadzalo aby na mňa zaútočil. Bol tesne pri mne. Cítila som jeho dych na tvári. Preglgla som. Myslela som si, že mám halucinácie, alebo niečo také. Dívala som sa mu priamo do očí. Mal ich pekné zlatohnedé. V tej chvíli som sa ho už nebála. Odvážila som sa ho pohladiť. Mal hlbokú bielu hustú srsť. „Odkiaľ si?“ „Z krajiny snehu.“ „Kde je tá krajina?“ „Ďaleko na severe. Neďaleko krajiny tieňov.“ „Taká predsa neexistuje.“ „Vo vašom svete v ktorom na nič neveríte možno že nie. Ale stačí veriť. Existuje úplne všetko.“ „Keď teda existuje úplne všetko, čo si vlastne zač?“ „Čo si myslíš?“ pozeral priamo na mňa, lepšie povedané do mojich očí. „No vyzeráš ako vlk.“ „Tak som teda vlk. Teraz sa musíš schopiť a ísť do školy a pokús sa nemyslieť ne včerajšok.“ „Ako môžeš vedieť na čo myslím?“ spýtala som sa ho. „Viem čítať myšlienky. A onedlho budeš vedieť čítať aj ty moje.“ „Toto je vážne dobre. Mám v izbe vlka s ktorým sa rozprávam ani neviem či má nejaké meno a snaží sa mi tvrdiť že vie čítať myšlienky. Ja som teda cvok. Musím sa dať liečiť.“ „Nie si cvok. A keď chceš vedieť moje meno, neboj sa onedlho naň prídeš.“ „Pozri sa ty si len výplod mojej fantázie. Si iba moja myšlienka. Chcem povedať, že by bolo skvelé, keby to bolo skutočné, ale bohužiaľ nie je.“ Zrazu zazvonil zvonček. Bola to Miňa. Hneď ako vošla dnu išla do mojej izby. No ako tam vkročila ostala stáť ako zamrazená. „K-ka-ka-ya-ya ty máš v iz-zbe v-v-ll-ka.“ „Super. Ďalší cvok okrem mňa.“ „J-ja to m-myslí-ím vážne-e.“ „Veď aj.“ Zrazu som sa zarazila. „Tak poč kať, ty ho vidíš?“ Miňa mi prikývla. „Takže ja nie som cvok a ty si skutočný?“ otočila som sa na vlka. „Som rád, že si to pochopila. Uvidíme sa keď prídeš zo školy. Teraz choď. Potom sa porozprávame.“ Chvíľku som z toho bola mimo, no potom som sa išla obliecť a s Miňou sme išli do školy. Vyzerala ako keby videla ducha a ja som sa jej snažila všetko vyhovoriť. Že to bol len môj plyšák a to bol len sen, lebo ako vošla do mojej izby tak odpadla. Našťastie sa mi to podarilo. V škole som o tej nehode povedala iba Aitovi a Lily a poprosila som ich aby o tom nikomu nič nepovedali. Oni mi to sľúbili. Keď som prišla domou tašku som si položila na posteľ a zavolala som. „Vlk, si tu?“ „Áno som.“ A zjavil sa predo mnou. Zdal sa mi ešte krajší a väčší ako ráno. Už som z neho nemala strach. „Už si prišla na moje meno.“ „Ešte nie. Nemô žeš mi to povedať?“ Vlk iba pokrútil hlavu. Zaborila som sa do svojich myšlienok a ľahla som si na posteľ. Vlk si ľahol ku mne na zem. Rukou som ho začala hladkať po chrbte. Jeho srsť sa mi zdala byť úžasná, snažila som si spomenúť ne jeho meno, no nič mi nenapadalo. „Nič mi nenapadá. Nemôžeš mi ho len tak povedať?“ Sadla som si. „Nie. Na to musíš prísť sama. Predsa ako sa chceš potom to všetko naučiť?“ „O čom to hovoríš?“ „To až neskôr teraz musíš prísť na to meno.“ „Nemôžeš mi aspoň dať nejakú pomôcku?“ „Nie.“ Opäť som si ľahla a začala som rozmýšľať. Môj mozog rozmýšľal nad inými vecami, ako napr. o škole, o Aitovi, o klube atď. No rozmýšľala som, že či mi to meno už niekedy nehovoril. No nič mi nenapadalo. V tom mi zazvonil mobil. Bol to Aito. Spýtal sa ma či s ním nepôjdem do kina. A ja som mu povedala, že pôjdem. „Žiadne kino .“ Povedal vlk. „A to už prečo.“ „Iba ak by si ma zobrala zo sebou.“ „A čo by som im povedala? Že si moje domáce zvieratko a bez teba nemôžem spraviť ani krok. To by vyzeralo blbo a navyše by si o mne mysleli že som blázon keď sa rozprávam so zvieratami.“ „Ja sa viem premeniť.“ „Premeniť?“ „Áno napr. na tigra, leva...“ „A čo takto mačku alebo myš?“ „Nepremieňam sa žiadne mačky ani myši. Nerád dom v koži zvierat ktoré sú prenasledované. Ale môžem sa premeniť na psa. Akúkoľvek rasu chceš.“ „Super a čo takto čivava. Neviem si predstaviť dvojmetrovú čivavu.“ „To až taký vysoký nie som. Viem sa premeniť na hocičo ale vydržím tak iba niekoľko dní. Zatiaľ to nie je nič moc.“ „Nič moc? Pár dní? Veď to je úplne super.“ „Možno že pre teba, ale u nás toto už musí vedieť aj malé vĺča.“ „Kaya s kým sa to tam rozprávaš?“ spýtal sa ma hlas v telefóne. Úplne som zabudla, že ešte volám s Aitom. „Čo? Ale s nikým, len tak nahlas rozmýšľam.“ „Tak teda ideš alebo nie? Lebo som tam počul tie tvoje hlasne úvahy.“ „Samozrejme že pôjdem.“ Pozrela som sa na vlka. „A nič mi v tom nezabráni.“ „Fajn už sa na teba teším. Tak zatiaľ ahoj.“ „Papa.“ Vlk sa postavil. „Čo som ti hovoril? Žiadne kino.“ „Môžeš ma predsa počkať pred kinom. S Aitom sme už tak dlho neboli spolu. Vieš ako mi chýba?.“ „To žiaľ netuším, ale nepôjdeš tam.“ Už som sa postavila aj ja. „Skús mi v tom zabrániť.“ „Ja to nielen skúsim, ale to aj spravím.“ Pozrela som sa mu do očí a nahlas som sa rozosmiala. „To chcem vidieť.“ Povedala som. „Veď aj uvidíš. Je mi to ľúto.“ „Čo ti je ľúto?“ nechápala som. „To čo budem musieť urobiť, aby som ťa udržal doma.“ V tom mi prešiel po chrbte mráz. To načo som myslela bolo veľmi nepríjemné. Videla som sa zviazaná na stoličke obkolesená vlkmi. Vôbec sa mi to nepáčilo. „Niečo mi napadlo.“ Vykríkla som.“ Vlk na mňa pozeral trošku čudne. Nachvíľku sa mi zazdalo či nie je náhodou hladný. „Mohol by si sa premeniť na človeka a ísť tam so mnou ako môj bratranec. Ja som zabudla, veď ty sa nedokážeš premeniť na človeka.“ „Myslíš?“ povedal tajomne. „Vieš?“ Prikývol. „Páni ty si teda jedno prekvapenie za druhým.“ „Veď to si aj ty.“ „Čože?“ Vôbec som tomu nechápala. „Zabudla si? Viem ti čítať myšlienky aj keď ešte mám občas sem-tam medzery, ale už mi to celkom ide. Tak stolička s vlkmi? Aj na to som vtedy myslel.“ „Tak počkať. Ja ti viem čítať myšlienky.“ „Dalo by sa povedať, že už s tým pomaly začínaš.“ „Wow a nie si náhodou hladný?“ „Tak s tými myšlienkami si na oveľa lepšej úrovni ako som si myslel.“ „To nie ale je to na tebe vidieť.“ „No a ako by mal teda vyzerať tvoj bratranec.“ „Ja neviem. Je to len na t ebe.“ „Ďakujem, že mi tam dôveruješ. Radšej ustúp.“ „Počkaj mám lepší nápad. Ty nemáš rád ľudské mäso. Že?“ „Skôr by som povedal, že ho nemôžem tak isto to čo máš v chladničke. Práve preto chodím loviť do lesa.“ „No a kebyže teraz ideme do lesa aby si si niečo ulovil a potom by si sa premenil na voľnom priestranstve.“ „To je veľmi dobrý nápad. Poď vysadni si na mňa a môžeme ísť.“ A ľahol si. „Vážne môžem?“ V mojom hlase bolo cítiť neistotu. Veď som sa v živote neviezla na psovi a nie to ešte na vlkovi ktorý ma skoro dva metre. Je predsa pochopiteľne, že som mala strach. „Neboj sa.“ Zhlboka som sa nadýchla a vysadla som si naňho. Nebolo to až také hrozné ako som si myslela. „Pevne sa ma chyť. Budeme sa musieť poponáhľať.“ Nenamietala som a chytila som sa pevne jeho srsti. Vietor takmer vôbec nefúkal, ale ako sme mi utekali, zdal o sa mi, akoby bola tá najväčšia víchrica. Už sme boli na čistinke, keď vlk prudko zastal. „Stalo sa niečo?“ Hlavou stále obzeral dookola. „Niečo som zavetril. Ale nie je to nič dobré.“ „Vieš čo to je?“ „Ešte nie.“ „Nemám z teba radšej zísť.“ „To nech ti ani nenapadne.“ Niečo zašuchotalo neďaleko v kroví. Vlk sa tam ihneď otočil. Ani nie o par sekúnd zašuchotali aj iné krovia. „Nehýb sa! Sleduje nás to.“ „Ale čo?“ „Sei.“ Povedal niekto. „Hako.“ Povedal vlk a zavrčal pri tom. „Ako vidím, tak máš nového ochrancu. Čo sa stalo s tým malým dievčatkom ktoré si niesol pred chvíľkou?“ „Do toho ťa nič nie je.“ „Ale no tak braček.“ „Braček?“ povedala som prekvapene. „Vlk ty máš brata?“ No vlk ma nevnímal. „Dobre vieš, že nie sme bratia.“ „Ale no Sei. U nás nimi predsa sme.“ „Krajinu temna mi nespomínaj.“ „Ale no tak. Veď tam pr edsa patríš. Si mŕt....“ Ani to nestihol dopovedať a vlk mu hneď skočil do reči. „Tak dosť. Prestaň s tým.“ „Ale, ale Sei sa nám bojí. Nechceš aby vedela pravdu?“ Nevedela som o čo sa jedná, ale cítila som, že vlk nie je vo svojej koži. Pozrel sa na mňa. „Prepáč.“ Povedal. Zhodil ma z chrbta a rozbehol sa do kríkov. Ten pád ma dosť zabolel. Ale viacej ako o seba som mala strach o vlka. V korune stromov niečo zašuchotalo. Pozrela som sa tam a uvidela som tam nejakého vtáka. Myslela som si že to je orol. No nebol to orol. Bola som z toho dosť prekvapená, lebo vyzeral ako človek. No nebol tam sám. Ako keby tam bojoval s tým druhým... . neviem čím. Chvíľu som sa na nich pozerala, no potom sa spamätala a začala som hľadať vlka. Poobzerala som sa po celej čistinke aj som trochu nahliadla do lesa. No vlka som nikde nenašla. Tak som sa teda snažila s ním spojiť m yšlienkami. „Stále nič.“ Pozrela som sa na oblohu, či tam ešte sú tie dva vtáky, či čo to vlastne bolo, no nič som nevidela. „Vlk. Kde si?“ Zakričala som. Nik sa mi neozval, všade bolo ticho. Už som nevedela čo robiť, tak som si teda sadla ku kmeňu jedného stromu. Nebol ani veľký, ani malý. Mohol mať tak asi osem metrov. Pomaly sa začalo stmievať. Hlavu som si oprela o kmeň, jednu nohu skrčila v kolene a druhú nechala vystretú. Z vrecka som si vytiahla mobil a napísala Aitovi, že do kina to nestihnem a že mi to je ľúto. Pozerala som sa na oblohu. Mesiac bol akurát v splne a osvetľoval celú čistinku. „Vlk, kde si?“ Z očí mi vybehli slzy. V tom niečo zašuchotalo v korune stromu. Pozrela som sa tam, no strach mi to nenahnalo. Bolo mi smutno za vlkom. Nerozmýšľala som nad žiadnym strachom. Spomenula som si na tie vtáky. Mala som tušenie, akoby to nejako súviselo s&nb sp;vlkom. Od vtedy ako som mala vlka, som mala pocit, akoby sa všetko zmenilo. Nechodila som už tak často von. Vlk chcel, aby som sa učila a mala dobré výsledky v škole. Ako keby mi nahrádzal rodičov. Začala som aj viac dbať na poriadok. Dokonca som sa učila aj bojové umenie. Od tej nehody už ubehlo niekoľko mesiacov, no keď som si na toto všetko spomenula, mala som pocit akoby to bolo len včera. Pozrela som sa na jazero. Pomyslela som si, že si trošku opláchnem tvár. Tá voda bola pitná, takže keby že sa z nej aj napijem, nič by sa mi nestalo. Bolo to veľmi zvláštne. V lese čistinka a v tej čistinke jazero a v tom jazere pitná voda. Bol to nebadaný prírodný úkaz. Ako som kráčala k jazierku, všimla som si, že sa vo vode niečo hýbe. Potom som zbadala, že tá vec má krídla. Uvedomila som si, že to je ten vták. Vôbec som sa ho nebála a rozbehla som sa k nemu. Bol skôr na brehu ak o vo vode. Pozrela som sa naňho. Hlavu som mu položila na moje kolená a zistila som, že to nie je žiaden vták, ale človek. Presnejšie povedané bol to anjel s jedným krídlom bielym a druhým čiernym. Pozrel sa na mňa a zahľadel sa mi do očí. Tie oči boli prekrásne. Mala som pocit, že som ich už niekde videla. V tej chvíli mi všetko došlo. Bol to vlk. Pozerala som sa naňho v nemom úžase. Vôbec som netušila, že z vlka je anjel. No keď som ho videla takého dobitého, bolo mi ho hrozne ľúto. Opäť som začala plakať. „Tak vidíš Sei.“ Pristúpil k nám Hako. „V tomto svete nie si až taký silný. Tu ma už neporazíš braček.“ „Nehovor mi braček.“ Prehovoril vlk. Mal trasľavý hlas. Už podľa hlasu som počula, že tie zranenia čo má po tele sú oveľa vážnejšie ako vypadajú. Hlavu som mu jemne položila ne zem, postavila som sa a podišla som k Hakovi. Zadívala som sa mu rovno do očí. Svoje slzy som už vôbec nevnímala, ale vedela som, že mi tiekli ešte viacej. V srdci som zacítila pálčivú bolesť. Nemohla som to vydržať a od bolesti som padla na kolená. Počula som vlka a kričal. Predtým som ho nepočula, začal kričať vtedy keď som ja začala cítiť bolesť. Ako keby bol ku mne niečím prepojený. Od bolesti som sa už zvíjala na zemi. „Nechaj ju. Ona za nič nemôže.“ Zakričal vlk. Hako ku mne prišiel ešte bližšie, chytil ma za bradu a zodvihol mi hlavu. Pozeral sa mi priamo do očí. Vlka som počula kričať ešte viac. „Nechaj ju!“ a potom som ho už nepočula. Tá bolesť pomaly začala prechádzať. „Vlk.“ Vykríkla som. Vedela som, že sa mu niečo stalo. Pomaly som sa priplazila k vlkovi. Vôbec nedýchal. Nevedela som mu nahmatať ani pulz. „Chcel ťa zachrániť a preto všetko to zlo prebral na seba.“ Povedal napokon Hako. „Ty jeden...“ „Ale, ale pozrime sa. Dievčatko sa mi vyhráža.“ Z posledných síl som sa postavila a rozbehla som sa k Hakovi. On ma chytil pod krk. „Si príliš slabá ne to aby si mi niečo urobila.“ Zodvihol ma do vzduchu. Vôbec som necítila zem pod nohami. Odhodil ma k najbližšiemu stromu. Prišiel ku mne a kľakol si. „Si až príliš pekná na to aby som ťa mohol zabiť.“ „Sprav to. Už mi to je jedno.“ Pozrela som sa na vlka. „Zabil si ho. Tak ma už konečne zabi. Ukonči mi to trápenie.“ Hako sa pozrel do zemi, potom na mňa a vstal. Zamieril k lesu. Po pár krokoch zastal a otočil sa. „Nemôžem sestrička.“ A išiel ďalej. Už sa neotočil. No predtým ako úplne zmizol zakričal. „Nie je mŕtvy.“ Pozrela som sa na vlka. Preplazila som sa k nemu. Netrvalo mi to dlho, veď som bola iba pár metrov od neho. Keď som sa k nemu dostala, ľahla som si vedľa neho a pozrela som sa na oblohu. Pred očami som začala mať čierňavu. Povedala som: „Všetko sa niekde začína, ale raz sa to niekde musí aj skončiť.“ Čierňava zakryla úplne moje oči. Omdlela som.
Prebudila som sa až v nemocnici. Otvorila oči a uvidela som pred sebou Aita s Lily. „Konečne.“ Vzdychli si obaja. „Tak sme sa o teba báli.“ Povedal Aito a pobozkal ma na čelo. Chvíľku mi trvalo kým som sa úplne prebrala. „Kde je vlk?“ spýtala som sa. „Okom to hovoríš?“ Lily bola z toho trošku vedľa. „O vlkovi, kde je?“ snažila som sa posadiť no všetky tie prístroje mi v tom bránili. „Tíško Kaya ukľudni sa.“ Upokojoval ma Aito. „Si v bezpečí. Pokús sa nám povedať čo sa vlastne stalo.“ „Ja, ja, ja neviem. Spomínam si iba na les, ako som plakala a na pálčivú bolesť v srdci, a vlka. Kde je?“ Aito s Lily sa na seba pozreli. „Kaya ja neviem, kde by som začal.“ Pozrela som sa na Aita. Nechápala som čo mi chce vlastne povedať. „Kaya ty si ležala v kóme.“ „Čože?“ vyhŕklo zo mňa. „Áno, skoro tri mesiace.“ Dokončila namiesto Aita Lily. „Pokús sa nám povedať čo sa ti stalo.“ „Nič sa jej nestalo, je v poriadku.“ Dvere sa rozleteli. Do izby vstúpil nejaký chlapec. „Kto si?“ spýtala sa Lily s Aitom súčastne. „Som Sei.“ Odpovedel im. Hneď mi došlo, že to je vlk. Ako človek vyzeral v úplne v poriadku. „Kaya si v poriadku?“ spýtal sa ma a ja som mu prikývla. „Som rád.“ Pozrel sa na Lily a Aita. „Mohli by ste nás s Kayou nechať nachvíľku osamote?“ Aito s Lily sa na seba pozreli. Nevedeli čo povedať. „Dobre teda. Poď Aito.“ Lily sa pozrela na Kayu. „Keby niečo tak zakrič, my budeme hneď za dverami.“ „Ja nikam nejdem.“ Povedal Aito. „Nenechám tu Kaya osamote s tým to chalanom. Veď ho vôbec nepoznáme.“ „Lenže Kaya ho zrejme pozná.“ „Aito porosím ťa choď, nič sa mi nestane, veď budete za dverami.“ „Dobre teda, ale musíš mi aspoň povedať kto to je.“Aito bol rozčúlený. „On je môj....“ nachvíľu som sa odmlčala, nevedela som čo povedať. „Som jej bratranec.“ Dokončil namiesto mňa Sei. Aito sa začal upokojovať. „Dobre teda.“ Otočil sa a išiel s Lily von z izby. So Seiom sme sa na seba chvíľu dívali. „Ty žiješ?“ spýtala som sa. „Samozrejme. Čo si si myslilela, že som tam umrel?“ „Niečo také.“ Pozrela som sa von oknom. „Čo sa vlastne stalo?“ „Nič zvláštne.“ „Vlk ja chcem vedieť pravdu.“ Pozrela som sa naňho a priamo do oči. Sei sa vyhol pôjmu pohľadu. „Kaya už ma nemusíš volať vlk, moje meno aké som dostal je Sei.“ „Mne sa viac páči vlk. Prosím ťa povec mi čo sa stalo.“ „Ja neviem. Nič si nemapätám. Iba som cítil bolesť a ďalej už nič. Potom som sa brebral tiež tu v nemocnici.“ „V niečom mi klameš, cítim to. Vieš keď si vtedy omdlel, tak mi Hako povedal..“ „Netrám sa tým čo ti povedal. Dobre teda, tak som sa nepreblal v nemocnici. Bolo v lese hneď ako vyšlo slnko. Prežili sme to. Keď ťa videl ako pri mne bezvládne ležíš, zľakol som sa. Nevedel som čo sa stalo, kým bol v bezvedomí. Chcel som sa premeniť na človeka, no nešlo to. Tak som sa posnažil aspoň na krídla. Tie mi po čase zmizli a potom som ťa zaniesol sem do nemocnice. Preto ma tvoji kamaráti nespozneli. Doktorom som povedal, že som ta našiel v lese na čistinke. A oni mi povedali, že si sa zrejme dostala aj do kómy.“ „A čo tie tvoje zranenia? Nepýtali sa na ne?“ „No ani nestihli.“ Pozerala som sa na Sea nechapavo a snažila som sa posadiť. „No tak vieš Kaya ja som ťa len priniesol a potom som rýchlo zmizol.“ „Ale prečo si sa nedal vyšetriť?“ Sei sa postavil z mojej postele a išiel sa prejsť k oknu. Chvíľu sa ním len tak pozeral čo sa deje a potom sa otočil ku mne. „Nechcem aby niekto zistil čo som vlastne zač!“ Pozrel sa von oknom a povedal. „Už ich môžeš zavolať dnu, nech radšej nepočúvaku za dverami.“ Pozrela som sa naňho nechápavo, potom som sa pozrela na dvere a opäť naňho. On podišiel k dveram a otvoril ich. Do izby spadli Aito s Lily. Bola som trošku prekvapená. „Ako si vedel že...“ sp ýtala som sa Sea, no on ma nenechal ani dohovoriť. „Zabudla si? Myšlienky mám v poriadku a sluch mám dobrý tak isto ako zrak.“ Zasmiala som sa. Aito s Lily sa na seba pozreli. „Čo keby ste sa postavili?“ povedal Sei. Otočil sa na mňa. „Ja už pôjdem a rychlo sa uzdrav, budem ťa čakať a potom budeme pokračovať.“ „Dobre.“ Prikývla som a zakývala som mu.
„Prečo ste počúvali?“ obratila som sa na Aita a Lily, ktorý sa teraz tvárili previnilo. „Prepáč...“ začala Lily, ale Aito jej skočil do reči. „Nechcem ťa nechávať samú s nejakým cudzím chalanom, ktorého som v živote nevidel. Bojím sa o teba. Nepočul som tvoj hlas už niekoľko mesiacov. Vieš čo je to pre mňa keď tu uvidím niekoho cudzieho.“ Podišiel bližšie k posteli kľakol si a chytil ma za ruku. Jeho oči sa uprene pozerali do mojich. Cítila som z nich strach. „Ešte pred tým ako sa toto stalo sme spolu dlho neboli. A teraz sa konečne preberaš a príde sem chalan ktorého som nikdy v živote nevidel.“ Zdá sa mi to alebo Aito naozaj žiarli? „Aito ty žiarliš?“ spýtala sa ho Lily. Občas som mala pocit ze sme s Lily niečo viac ako sestry. Hlavne keď sme obidve mysleli na isté. Aito sa pozrel na Lily a zamračil sa na ňu. Otvoril ústa že jej niečo povie, ale hneď ich aj zavrel lebo do izby vstúpil doktor. „No, myslím že tých návštev mala dneska naša pacientka dosť.“ Potom sa otočil na Aita ktorý kľačal pri posteli a na Lily ktorá stála vedľa. „Myslím že by ste už mali ísť domov. Naša pacientka sa len teraz prebrala z kómy a vy ju už žiadate o ruku.“ Nepovedal to ako otázku. Skôr konštatoval. Až vtedy som si uvedomila že to tak vyzerá a zrejme si to uvedomil aj Aito lebo sa postavil a podišiel k doktorovi. „Pán doktor.“ Oslovil ho. „Ja ju tu nežiadam o ruku a aj kebyže žiadam vás do toho nič nie je. Ale myslím si že by som ju mal o to požiadať na nejakom inom mieste. Slušnejsom.“ Uškrnul sa a doktor naňho zazrel. „Kam tým mierite? Chcete tým naznačiť že sa tu o ňu dobre nestaráme?“ „Môže byť.“ Doktor sa musel pozrieť von oknom aby sa ukľudnil. Do tváre sa mu hrnula červeň. Bol nízkej postavy s plešinkou na hlave. Kebyže ho mám prirovňať k nejakej postavičke z rozprávky, tak by to bol Homer Simpson. „Prosím v� �s odíďte. Naša pacientka si potrebuje oddýchnuť. Určite je dneska na ňu toho priveľa.“ Na mňa ani na Aita sa nepozrel, stále sa pozeral von oknom. Lily podišla k Aitovi a chytila ho za ruku. „Má pravdu mali by sme ísť a nechať kayu o samote.“ Aito sa na mňa pozrel a z očí mu bolo citiť smútok. Ja som oči nešla odtrhnúť od ich rúk. Keď si to Aito všimol pustil Lily a sklonil sa aby bol očami na rovnakej línii ako ja. „Nechcem ťa tu nechať samú.“ V hlase som mu vycítila že to myslí vážne. „Neboj sa. Nebudem sama. Postarajú sa o mňa.“ Teda aspo ň dúfam. „Zajtra prídem hneď ráno. Dobre?“ prikývla som mu. Nechcela som aby tu bol každú chvíľočku dňa. Veď má aj svoj vlastný život. Keď som bola v kóme tri mesiace a ak tu bol každý deň, musel toho prešvihnúť až príliš. A ja tiež. Ktovie čo všetko sa za ten čas udialo. Kebyže tak viem čítať myšlienky. „Veď vieš.“ Ozval sa hlas v mojej hlave. „Jedine ak tak tebe vlk.“ Odpovedala som mu a vlk sa zasmial. „Myslím že by si si mala oddýchnuť. Určite si veľmi unavená.“ „Ale prosím ťa. Nie som unavená. Veď som bola v kóme. Spala som dosť.“ „Kóma nie je spánok a nezapieraj si že nie si unavená. Vidím ti to v mysli.“ Vzdychla som a zaroveň som si aj zívla. Až teraz som si uvedomila že som naozaj unavená. „No tak vidíš. Oddychni si. Ja ťa zajtra prídem potom pozrieť. Neboj sa teraz keď už si sa prebrala tak budem skoro každý deň s tebou. Ale nechcem príliš riskovať kvôli Hakovi. Môže ťa ľahko výpatrať. To je jeho, je niečo ako stopár alebo pátrač. Keď si niečo zaumieni do hlavy, dostane to za každú cenu.“ „Ale prečo chce práve mňa?“ „On nechce teba ale tvoju schopnosť.“ „Schopnosť? O čom to hovoríš?“ „Ale o ničom. Už by si mala naozaj spať. To ti vysvetlím ne skôr.“ „Ale ja chcem aby si mi to vysvetlil hneď teraz. Vlk počuješ ma? Vlk odpovedaj mi. Viem že si tam. Vlk!“ nechce sa so mnou o tom rozprávať. Ale prečo? O čom to vlastne hovoril? Schopnosť, aká schopnost? Musím to z neho vytĺcť. Ak nie podobrotky tak to bude musiet ísť po zlotky. „Ale má pravdu, mala by som si pospať.“ Povedala som zívajúc a zaspala som.
V nemocnici musím ešte stráviť niekoľko týždňov. Doktor ma chce mať pod kontrólou a vlk – v úvodzovkach môj bratranec Sei – to dovolil a povedal že to tak bude najlepšie. Aito je pri mne každý deň a keď uvidí Sea tak to v ňom len tak vrie. A keď Sei vidí že je zle, tak radšej odíde a rozprávame sa cez myšlienky, čo sa mi veľmi nedarí keď sa musím sústrediť aj na vlka aj na Aita. Ale pomalički mi to už ide. Lily ma chodí pozerať len každý druhý deň lebo musí doma pomáhať. Ale už ma zachvíľku pustia domou. Do domácej opateri. Keďže moji rodičia sú mŕtvy, tak sa ku mne musela nasťahovať starka z otcovej strany. A samozrejme Sei býva so mňou a Aito naňho žiarli.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zabka99
18. 4.apríla 2010 01:04
zo začiatku hustý ale ptm tak čudný že ju pomaly netrápilo až tak že jej rodičia su mrtvý a jej sestra je kde? a ten pes ach enchápem tomu koncu
2
toto som nenapisala cele ja iba zo zaciatku a potom som nevedela ako mam dalej pokracovat tak ho moja kamartka dopisala ani ja tomu celkom nechapeem ..... ale diky za nazor
Napíš svoj komentár