Sny, spomienky a realita

Čo robiť keď sa sny začnú prelínať s realitou?

A ja už ani neviem či je to sen, alebo skutočnosť. Či sa to naozaj stalo alebo som si to len vysnívala. Čím viacej si premietam v hlave spomienky, tým blednú, strácajú sa, strácajú svoj zmysel a význam, stavajú sa na úroveň sna.

Neznášam prebúdzanie zo sna. Skutočnosť, že nič okrem spomienky na sen nezostalo. Nie je nič hmatateľné, nijaký dôkaz po tom že to bolo. Alebo nebolo?

Modriny miznú, jazvy na duši zostávajú. Aj sen môže ublížiť. A ubližuje tým viac, čím je bližšie skutočnosti. Keď si človek myslí že je to naozaj, a pritom je to len ilúzia. Ilúzia skutočnosti. Je však farebnejšia než skutočný svet, má ostrejšiu chuť, výraznejší rytmus, silný ako tlkot srdca.

Všetky predstavy sa prelínajú. Sny, spomienky, predstavy, všetko sú to len mydlové bubliny, ktoré prasknú pri jemnejšom zafúknutí. A zanechajú za sebou prázdne miesto.

Cítim sa, akoby som stála uprostred víru. Uprostred tornáda. Všetko okolo mňa sa ničí, rúca, mení sa na farebnú šmuhu a nič nedáva zmysel. A ja tam stojím, v bezvetrí, a dívam sa na tú skazu vnútri mňa, ktorá sa ma tak čudne netýka...

Nič sa ma viac netýka. Všetko je len sen. Nič nie je naozaj. Nič sa naozaj nestalo, a už sa ani nič nestane. Zostávajú mi len spomienky, nie skutočnejšie ako sen. A blednú a blednú... Až kým nevyblednú úplne. A nič po nich nezostane. Len to prázdne miesto.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu