- Jasné, sadni si.
Ozvala som sa po chvíli.
- Ty tu tiež študuješ?
Hlúpa otázka Pomyslela som si.
- No, nie tak celkom. Tento internát a vlastne všetko tu naokolo patrí môjmu otcovi. Ja sa len rád zoznamujem s novými študentmi. Pomôžem im, keď niečo nevedia nájsť a tak. Ehm, bola si už v centre mesta?
Spýtal sa.
- Hm, nie. Ešte som nestihla. Som tu.. hmm.. tretí deň.
- No, dnes tam idem a Leo so mnou ísť nemôže.. Tak ma napadlo.. nešla by si ty?
Pozrela som na jeho spýtavo zdvihnuté obočie. Čakal odpoveď, no ja som sa nezmohla ani na slovo.
- Ehm, keď ja neviem. Mám hodinu..a.. neviem čo na to povie Beckie.
Odpovedala som roztraseným hlasom.
- Jasné. Tak, daj mi vedieť.
Povedal a nadiktoval mi svoje telefóne číslo. Už bol pripravený na odchod, keď v tom sa náhle zvrtol a zahľadel sa na zlatý náhrdelník, ktorý zdobil môj krk. Vyjavene sa na mňa zahľadel.
- Odkiaľ to máš?
Spýtal sa zaujato.
- Neviem, našla som to v izbe pod posteľou.
Odpovedala som a nechápavo som sa na neho pozrela.
- To je zvláštne. Moja matka mala taký istý. Dala mi ho pred smrťou, na pamiatku. Stratil som ho..
Posledné slová už len pošepol. Na tvári mal neprítomný výraz.
- Prepáč, stalo sa niečo? Nevedela som, že.. mrzí ma to.
Odpovedala som smutne.
- To je v poriadku. Nemohla si to vedieť. Veľmi by ti vadilo, keby som si ho zobral? Ja viem, je to hlúpa otázka.. Ale bola to posledná vec, ktorá mi po nej ostala.. a ja som ju stratil..
- Samozrejme. Vôbec mi to nevadí.
Odpovedala som a podala mu náhrdelník.
Potom sa bez slova otočil a odišiel..
Nemala som chuť na zvyšok raňajok, tak som ich odniesla a pobrala sa do izby. O chvíľu mám hodinu. Rozmýšľala som o Nicovom návrhu. Platí to ešte vôbec? Po chvíli váhania som vytočila jeho číslo.
-Túút,túút..
- Áno?
- A-ahoj, to som ja.
- Ó, ahoj. Tak, ako si sa rozhodla?
Jeho hlas znel oveľa šťastnejšie než dnes doobeda.
- Tak dobre teda. Pôjdem s tebou. Kedy?
- Kedy ti končí hodina?
- O štvrtej.
- Fajn, počkám ťa pred učebňou.
- Dobre. Ahoj.
Položila som. Rozbúšilo sa mi srdce. Čo na to povie Beckie? Urobila som dobre? Veď idem len do centra mesta. A navyše s niekým, kto to tu celé pozná. S Nicom...
Ako sa ukázalo, moje obavy boli zbytočné. Keď som to Beckie oznámila, rozžiarili sa jej oči.
- Vidíš, už si sa našla aj kamaráta.
- Áno, ale prečo práve riaditeľovho syna?
Spýtala som sa. Niežeby mi to vadilo. Nico bol veľmi milý.
- Tomu sa hovorí šťastie. Určite si ho zaujala.
- Prestaň. Proste nemal s kým ísť.
Odpovedala som a pobrala sa do učebne.
Hodina sa vliekla, no ja som bola rada. Bála som sa, čo bude nasledovať keď výjdem z učebne.
Prešli posledné minúty a zazvonil zvonček oznamujúci koniec vyučovania. Napäto som vyšla z učebne a rozhliadla sa. Potom ho moje oči našli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
katuska8808
6. 11.novembra 2010 22:57
pekné to je už koniec, či je ešte niaka?
Napíš svoj komentár