-Melanie? Čas vypršal!
Ozval sa učiteľkin prísny hlas.
-Ehm.. už idem.
Odpovedala som a pomaly som jej podala moju napoly vyplnenú písomku. To si pokazila Ozval sa hlas v mojej hlave.
Emily ma čakala pred učebňou.
-Tak čo, zvládla si to?
Ozvala sa nesmelo.
-Nie, totálne som to zbabrala!
Zavzlykala som.
-To si opravíš. Ešte nie je koniec roka.
-Jasné. Aký je dnes deň?
Spýtala som sa bez záujmu v hlase.
-Piatok. A zajtra je sobota, ak náhodou nevieš, čo po piatku nasleduje.
Odpovedala Emily.
-Môj bože! Celkom som zabudla!
Povedala som vážne.
-Ale Mel, veď vieš, že len žartujem!
Povedala Emily a ja som na ňu nechápavo pozrela.
-Nie! Zabudla som, čo ma zajtra čaká. Ďalšia starosť do zbierky.
Teraz na mňa pre zmenu pozrela nechápavo Emily.
-A čo ťa zajtra čaká?
-Mame sa ozvala nejaká stará známa a pozvala nás na svadbu. Má syna v mojom veku a vraj som sa s ním v detstve kamarátila.
Povedala som.
-A on sa žení, či čo?
Spýtala sa Emily a prekvapene na mňa pozrela.
-Nie, nie. Jeho matka sa vydáva.
Odpovedala som.
-Ahá. A ako sa volá?
Uškrnula sa.
-Ja neviem! Vraj Christian.
-Váu, to je..váu..
Emily nesmelo pokračovala.
-..a..ako vypadá?
Zasmiala som sa.
-Neviem. Ale podľa toho ako si ho pamätám z detstva, to zrejme bude nejaký okuliarnatý bifľoš. Nič zaujímavé.
V Emilynej rozžiarenej tvári som náhle zočila sklamanie.
-Tak to už váu nie je.
Obe sme sa začali smiať.
Vyučovanie skončilo a mne neostalo nič iné, len sa pobrať domov a chystať na zajtrajšiu svadbu. Doma ma čakala netrpezlivá mama. Splašene behala po celom dome a hľadala vhodné šaty na zajtrajšiu udalosť.
-Melanie! Ty si už doma? To už je toľko hodín?
Zatvárila sa prekvapene.
-Nie, na školu padol meteorit, tak nás pustili skôr domov.
Snažila som sa tváriť vážne, no veľmi mi to nešlo. Mama sa najskôr zatvárila nechápavo no v zápätí sa jej výraz v tvári zmenil na hnev.
-Nerob si zo mňa srandu. Nie dnes.
Neodpovedala som a vyšla som po schodoch do svojej izby s myšlienkou "vyskúšať si tie nádherné šaty." Ležali nedotknuto na mojej ustlatej posteli. Pomaly som k nim vyslala ruku. Boli hodvábne mäkké, naozaj veľmi príjemné na dotyk. V tom vtrhla do izby mama a oznámila mi, že obed je na stole.
Zvyšok dňa ubehol rýchlo, a ja som sa na svadbu začala celkom tešiť. A nebolo to len tými šatami. Zohla som sa pod posteľ po denník a začala som písať. No po chvíli ma písanie začalo nudiť, tak som sa radšej uložila do mäkkej postele a napäto som začala čakať na zajtrajšok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár