-Ehm..
Začala som nesmelo koktať.
-Mame nie je dobre.. a tak.. sme sa rozhodli, že už.. pôjdeme domov. Odkážeš potom svojej matke, že sme už šli?
Spýtala som sa. Asi to vyznelo hlúpo, pomyslela som si.
-Iste. Škoda, že už idete. Uvidíme sa ešte niekedy?
Spýtal sa milo. Zahľadela som sa na jeho spýtavo zdvihnuté obočie.
-Ehm.. ja neviem.. bola by som rada.
Odpovedala som.
-Ja tiež.
Usmial sa. Okúzľujúco.
-Maj sa.
Aj ja som sa usmiala, no nie však tak nádherne ako on. Nesmelo.
Šla som za otcom, ktorý stál presne tam, kde som ho videla naposledy.
-Vybavené. Môžeme ísť.
Povedala som a zahľadela som sa na mamu, ktorá sa kŕčovito zvierala na stoličke.
-Fajn. Taxík je už tu.
Odpovedal otec.
Cesta domov sa vliekla a ja som len pevne dúfala, že mamin obsah žalúdku neskončí na mojich šatách.
Taxík konečne zastal pri našom dome. Mama rýchlo vyletela z auta a my s otcom sme pochopili, že jej najbližšia zastávka bude záchod.
Do postele som šla pomerne rýchlo, no veľmi sa mi nedarilo zaspať, keďže mame bolo takmer celú noc nevoľno. Bolo mi jej celkom ľúto, no moju ľútosť okamžite zmrazili jej slová, ktoré sa mi neustále ozývali v hlave.
Zobudila som sa o pol ôsmej ráno. Mama v kuchyni chystala raňajky, no otca nebolo. Opäť. Vyparil sa. Ako vždy.
-Dobré ráno, ako si spala?
Ozvala sa mama. Neodpovedala som. Mala som na to dôvod. Mama nezareagovala nijak. Raňajky pripravené pre mňa som odignorovala. Bolo vidieť, že mame nie je zrovna dvakrát najlepšie a že nemá chuť na hádky. Tak som teda čakala, kým začne ona.
-Hneváš sa na mňa? Alebo.. aký máš problém?
Spýtala sa po chvíli.
-Ako keby si nevedela..
Odpovedala som v zápale jedu.
-Prepáč, tak som si vypila.. Nie som alkoholik ani nič podobné, tak nebuď urazená.
-Prosím? Ja som nemyslela toto..
Odpovedala som a so slzami v očiach som vybehla naspäť do izby.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
wordsarejustdropsofrain
23. 9.sept. 2010 20:17
ňeee... Napíš niečo ďaleej! ...
Napíš svoj komentár