Hlas srdca: Prvá časť

Milý denníček,
Je pol jedenástej a ja, ako obyčajne, píšem do denníka. Stále premýšľam nad tým, že na tomto svete som zbytočná.
Že tu nemám čo robiť.
Stavím sa, že keby som jedného dňa len tak zmizla, nikto by si to ani nevšimol. Určite by som nikomu nechýbala. Možno Emily. A rodičom. Ale určite by sa cez to dokázali preniesť.
Zajtra ma čaká najhorší deň v tomto týždni – piatok. Písomka z matematiky a angličtiny, a ja som sa ako zvyčajne nič neučila. Všetko nechávam na náhodu.

Prestala som písať a denník s kvetinovým vzorom som hodila na jeho zvyčajné
miesto – pod posteľ.
Na čítanie som už nemala čas a ani chuť, tak som sa pobrala do postele. Svetu snov som po chvíli úplne podľahla.

-Cŕŕŕ
Zazvonil budík ako každé ráno a ja som veľmi neochotne vstala z postele. Zo sveta snov som vždy nerada odchádzala do sveta reality. Dve veľmi odlišné veci. Dva odlišné svety.
Po krátkej, každodennej dileme “Čo ne seba?“ som pomaly zišla do kuchyne na raňajky.
-Dobré ráno.
Ozvala sa mama. Ja som na pozdrav prikývla.
-Ja dnes raňajkovať nebudem. Nemám chuť.
Povedala som.
-Ale Melanie, raňajky..
-..sú najdôležitejšie jedlo dňa. Áno mama, viem. Aj tak nebudem nič jesť.
Skočila som jej do reči na čo zareagovala priduseným výrazom na tvári.
-Dobre, ako chceš.
Pobrala som sa ku dverám.
-Počkaj ešte.
-Čo je?
Spýtala som sa podráždene.
-Em.. pamätáš si ešte Christiana Holta?
Pozrela som sa na jej spýtavo zdvihnuté obočie.
-Nie, nič mi to nehovorí.
Odvrkla som.
-Prečo?
-Vieš, ako deti ste boli veľmi dobrý kamaráti. Hrávali ste sa spolu celé dni. Keď mal
Christian päť rokov, odsťahovali sa z mesta. Dodnes si pamätám tvoj srdcervúci plač, keď si zistila, že odchádzajú. A Christian reagoval tak isto. Dokonca sa zamkol v izbe a nechcel z nej vyliezť. Štyri hodiny nám trvalo presvedčiť ho, aby tie dvere otvoril.

Prekvapene som počúvala maminu historku z minulosti. Nechcelo sa mi veriť, že hovorí o mne.
-No, a čo?
Spýtala som sa zaujato. Christian Holt. V hlave sa mi objavilo pár obrázkov malého, tmavovlasého chlapčeka s okuliarmi, no nič viac. Bol to len taký nejasný bod v mojich spomienkach.
-Volala mi jeho mama a.. pozvala nás na svadbu.
Na svadbu? A na koho svadbu? Hádam sa Christian nežení. Veď má sedemnásť rokov, tak ako ja, nie?
-A na koho svadbu?
Spýtala som sa.
-Na jej svadbu. Znova sa vydáva. S Christianovým otcom sa rozviedla pred pár mesiacmi a pomerne rýchlo si našla náhradu. Ale Nadia bola vždy taká.. Stále mala iného chlapa. Čudujem sa, že s Gabrielom vydržala tak dlho.
-Aha, takže si mi chcela oznámiť, že s ockom pôjdete v najbližšej dobe na svadbu. Fakt zaujímavé. Užite si to tam.
Povedala som, čím som mamu vyhrabala z kopy dávno zabudnutých spomienok.
-Nie, chcela som ti oznámiť, že MY pôjdeme na svadbu. Čo znamená, že aj ty.
-Ja? Prosím? Na svadbu? So mnou ani nepočítaj.
Odpovedala som pripravená na odchod.
-Už som jej sľúbila, že prídeš. Veľmi by ťa chcela vidieť.
Pozrela na mňa pohľadom, akým sa zvyčajne rodič pozrie na dieťa, keď mu niečo prikazuje.
-A kedy?!
Naštvane som vykríkla.
-Zajtra.
-Robíš si srandu?
-Vyzerám tak?
-Zajtra? Ty si sa zbláznila! Mala si mi to oznámiť skôr. Veď nemám nič na seba, a..
Na viac som sa nezmohla.
-Neboj sa, to som už vyriešila.
Povedala a pomalým krokom prešla do obývačky. Na kresle ležali nádherné, belasé slávnostné šaty s jemným nádychom vzorov, známych ešte z obdobia secesie. Neboli zložité ani jednoduché, krátke či dlhé. Nemali obrovský výstrih, no ani všetko dokonale nezahaľovali. Boli ideálne z každej stránky a navyše vyzerali veľmi pohodlne. V takýchto šatách opeknie každé dievča.
-Môj bože, sú prekrásne. Nič krajšie som v živote nevidela.
-Myslela som, že sa ti nebudú páčiť.
-Žartuješ? Sú nádherné. Kde si ich zohnala?
-Patrili ešte mojej matke. Dala mi ich krátko pred smrťou, no nikdy som nenabrala odvahu obliecť si ich.
V nemom úžase som hľadela na tie prenádherné šaty až som celkom stratila pojem o čase.
-Preboha! Za päť minút začína vyučovanie.
Bez pozdravu som vyletela z domu.

Deň v škole sa vliekol a strach z písomky stupňoval, no obraz belasých šiat v mojej hlave naň fungoval ako balzam..

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu