-Catherine..
Ozval sa nepriateľským tónom. Catherine? Kto je Catherine?
Zahľadela som sa do čiernej tmy. Osoba, na ktorú sa Christian tak nahnevane pozeral dokonale splývala s okolím. Mala na sebe čierne, obtiahnuté šaty, no vôbec nie vhodné na svadbu a na očiach slnečné okuliare. Na čo sú jej večer slnečné okuliare?
-Melanie, toto je Catherine. Moja sestra.. nevlastná sestra.
Ozval sa po chvíli Christian. Posledné dve slová doslova vypľul.
-Nevlastná sestra? Ralphova dcéra? Nevedela som, že máš..
-..zabudol som sa ti o tom zmieniť.
Skočil mi do reči. Bolo vidieť, že ho Catherinin príchod dosť rozladil.
-Takže Melanie, ha? Tvoja nová trofej, braček?
Povedala posmešným tónom a obrátila sa k Christianovi. Trofej?
-Mohla by si byť ticho?
Spýtal sa, už nie tak pokojne ako predtým.
-Jasné, aj tak nemám v pláne strácať tu s vami čas.. Tak, ja idem a vy dokončite, čo ste začali. Ou, vlastne ešte nezačali.
Povedala a začala sa smiať na plné hrdlo. No mne rozhodne do smiechu nebolo. A Christianovi tiež nie. Bez slova sme sa pobrali späť. Začala som sa báť, čo bude, keď uvidím mamu. Bála som sa, že by som jej od zlosti mohla nejako ublížiť. Za to, čo o mne povedala. Nie, na to nemám.
Christian, ktorý rezko kráčal predomnou, náhle zastal. Štíhle ruky vopchal do vreciek a zahľadel sa na nočnú oblohu.
-Je to mrcha..
Ozval sa neprítomne.
-Ehm.. Catherine?
Spýtala som sa zaujato.
-Nie.
Odsekol.
-Matka.. vďaka nej mám nevlastnú sestru.
Dopovedal.
-Aha.. to je.. uhm.. blbé. Býva s vami?
Spýtala som sa nevinne.
-Bohužiaľ áno. Jej matka umrela keď mala tri roky. Odvtedy sa o ňu staral len Ralph.
Povedal zachmúrene.
-Ralph vyzerá mlado. Veľmi mlado. Dokonca mladšie než môj otec. Nemyslela som si, že má dcéru.
Povedala som jemne.
-To je pravda.
Krátko sa usmial. Pohľad mal stále pevne upretý na oblohu. Stál celkom nehybne. Vlastne pôsobil ako socha. Socha chlapca v čiernom obleku, s bledou pokožkou a nádhernými očami. Socha stelesnenej dokonalosti.
-Koľko má Catherine vlastne rokov?
Opýtala som sa po chvíli mlčania.
-Šestnásť.
Odpovedal a zahľadel sa mi do očí. Bola som z toho mierne nérvozna, tak som sa radšej pozrela do zeme.
-Asi by som mala ísť.. skontrolovať mamu.. a nájsť ocka.
Povedala som. Nenamietal.
-Dobre. Vieš, ktorým smerom?
Spýtal sa.
-Nájdem to.
Opustila som Christiana so zvláštnym pocitom. No myšlienky mi hneď zahnal Catherinin obraz v mojej hlave.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
wordsarejustdropsofrain
16. 8.augusta 2010 23:24
... NExt
Napíš svoj komentár