Obrad prebehol celkom rýchlo v neďalekom kláštore. Ostávalo to už len poriadne osláviť. Všetci hostia gratulovali novomanželom, iní tancovali na jemné tóny hudby, rozplívajúcej sa po obrovskom parkete, len ja som bola stále zaujatá tým čiernovlasým chlapcom. Až tak, že som celkom zabudla na Christiana.
-Tak čo? Bavíš sa?
Ozvala sa mama.
-Ani nie. Nikoho tu nepoznám.
Odpovedala som znudene.
-A čo Christian? Už si sa s ním stretla?
Spýtala sa.
-Vieš, ja.. neviem ako vypadá.
Odpovedala som sarkasticky.
-Nadia vás ešte nezoznámila? Stojí tamto.
Prstom ukázala na chlapca. Na toho čiernovlasého chlapca, ktorý na seba pútal väčšiu pozornosť než novomanželia. Na toho chlapca, na ktorého som od prvého momentu uvidenia neustále myslela. Na chlapca, ktorým Christian určite byť nemohol. Ten Christian, ktorého som si pamätala z detstva.
-To je Christian?
Spýtala som sa neveriacky. Mama mi neodpovedala a pobrala sa k hŕstke žien, asi v jej veku. Ostala som sama. No nie nadlho. Uvidela som ako sa čiernovlasý blíži ku mne. Nie, určite nejde ku mne. Určite len uvidel nejaké pekné dievča za mnou. Nejaké, ktoré je z neho tak vedľa, ako ja. Nejaké, ktoré by dalo hocičo za minútu jeho pozornosti. Asi ako ja.
Spanikárila som. Už bol len kúsok odo mňa. Mám sa teraz vypariť? Nie, nie. Nebuď zbabelec. Rozhodla som sa, že sa trápnej situácií, ktorá určite nastane, postavím zoči-voči.
Vyslal ku mne štíhlu, bledú ruku so slovami
-Smiem prosiť?
Šarmantne sa usmial. Zahanbene som odmietla, no náhle som sa ocitla pod belasou oblohou Christianových očí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pukynka_15
11. 8.augusta 2010 11:05
a to prečo také kráátke ?
Napíš svoj komentár