Ako tak išla pod nohami je zapraskalo a vzduchom niečo preletelo a zasvišťalo. Odrazu na ňu dopadla drevená klietka a uväznila ju. „A do kelu to čo je? “ dostala zo seba zarazene. A potom bolo ticho. Hrobové zlovestné ticho. Pripadalo jej to ako ticho pred búrkou. V tom sa začali akoby zo zeme rojiť trpaslíci.
Boli vysoký asi tak to polovice stehien, mali červené brady a vlasy zapletené do vrkočov. Oblečení boli ako severania či snáď Vikingovia. V pošvách ktoré nosili pripnuté okolo pása mali ťažké a hrubé meče.
„Kto si? “ opýtal sa jeden z nich na ktorom bolo jasne vidieť že je vodca. „Si elf, poloelf či snáď mág? “Vypúlila naňho oči. V tvári sa jej zračili samé otázniky a dívala sa na trpaslíka ako na zjavenie.
„Nie podľa mňa je niekto úplne iný. Ale kto? ! A odkiaľ je? A akým jazykom hovorí? Čo je vlastne zač? “ začali sa všetci prekrikovať a na ňu úplne zabudli. A potom sa ozval jeden maličký no zdalo sa že prehnane inteligentný :„ A nie je to človek? Na elfa či poloelfa nie je dosť krásna, a na mága je až príliš zvláštne oblečená. A ešte čo to má na krku za prívesok? “ Rozhostilo sa hrobové ticho. Vodca prehovoril ako prvý. „Hm. Zaujímavé. Nože ukáž mi ten prívešok.“ Podišiel ku nej a ona prišla čo najbližšie ku mrežiam klietky. Kľakla si a trpaslík vzal prívesok do ruky. „Ó áno je to on. Sám som raz takým cestoval. Ako som už povedal zaujímavé. Myslím že by sme sa mali poradiť čo s tebou spravíme .Ako je jasné nesmieme ti ublížiť.“ Poznamenal potichu a odobral sa ku skupinke.
Zdalo sa jej to ako nekonečná večnosť kým sa skupina rozhodla. Pomaly podišli ku nej. Obkľúčili celú klietku a pozdvihli meče. Kolená sa jej rozklepali a začali sa podlamovať. Pevne stisla viečka. Začula zasvišťanie mečov a praskanie dreva. Prekvapene otvorila oči. Kusy klietky teraz ležali rozpadnuté. „Zavedieme ťa na kraj ríše elfov kde žijú poloelfovia a vyhnanci ktorý porušili zákony ich ríše. Oni ťa snáď prijímu a postarajú sa o teba. Nemusíš mať strach. My rovnako ako elfovia či poloelfovia nemáme z ľudí strach preto im nemáme prečo ublížiť“ povedal jej s úsmevom náčelník a vzápätí pokračoval „mimochodom moje meno je Vasco. Som kráľom trpasličieho národa húb a podzemia.“Potom sa otočil na opätku a vydal rozkazy ku ceste.
Pomaly šli a šli a šli. Za tú cestu stihla prísť na to že títo trpaslíci sú veľmi hrdý na svojho vodcu a celkovo aj na svoj národ. Celú cestu pozorovala prírodu a krajinu okolo seba. Rastliny a stromy sa nepodobali na nijaké aké kedy videla. Sem tam sa v stromoch niečo mihlo. „Tu ťa opustíme. Pôjdeš ešte asi desať minút a dôjdeš do hlavnej osady zoskupenia poloelfov a vyhnancov. Nemaj strach ak sa stratíš nájdu si ťa sami.“ Upozornil ju a celý trpasličí zástup sa začal vracať. Začala postupovať dopredu. Zrazu jej po chrbte prebehlo zvláštne mrazenie. Bolo počuť prašťanie a ju zamrazil pocit z ktorého je vlasy dupkom vstávali. Už už sa chcela otočiť keď medzi lopatkami zacítila dýku a a zamatový hlas jej zašepkal rovno do ucha: „Nerob problémy a mi ťa bez zranenia predvedieme pred kráľa poloelfov.Keď ťah pominul pomaly otvorila oči. V tom nápore tlaku bola nútená ich zavrieť. Zrazu jej bolo hnusne horúce. Ocitla sa uprostred malého hája. Všade okolo boli krásne stromy a na nebi ktoré bolo bez mráčika jasne žiarilo slnko. Okamžite sa jala vyzliekať si tú hrubú zimnú bundu. Porozhliadla sa okolo. Nikde ani nohy. „Nuž čo. Vyberiem sa za nosom.“ povzdychla si a tak aj urobila. Ako tak išla plátenná taška ktorú mala prevesenú cez plece jej udierala do nohy.
Ako tak išla pod nohami je zapraskalo a vzduchom niečo preletelo a zasvišťalo. Odrazu na ňu dopadla drevená klietka a uväznila ju. „A do kelu to čo je? “ dostala zo seba zarazene. A potom bolo ticho. Hrobové zlovestné ticho. Pripadalo jej to ako ticho pred búrkou. V tom sa začali akoby zo zeme rojiť trpaslíci.
Boli vysoký asi tak to polovice stehien, mali červené brady a vlasy zapletené do vrkočov. Oblečení boli ako severania či snáď Vikingovia. V pošvách ktoré nosili pripnuté okolo pása mali ťažké a hrubé meče.
„Kto si? “ opýtal sa jeden z nich na ktorom bolo jasne vidieť že je vodca. „Si elf, poloelf či snáď mág? “Vypúlila naňho oči. V tvári sa jej zračili samé otázniky a dívala sa na trpaslíka ako na zjavenie.
„Nie podľa mňa je niekto úplne iný. Ale kto? ! A odkiaľ je? A akým jazykom hovorí? Čo je vlastne zač? “ začali sa všetci prekrikovať a na ňu úplne zabudli. A potom sa ozval jeden maličký no zdalo sa že prehnane inteligentný :„ A nie je to človek? Na elfa či poloelfa nie je dosť krásna, a na mága je až príliš zvláštne oblečená. A ešte čo to má na krku za prívesok? “ Rozhostilo sa hrobové ticho. Vodca prehovoril ako prvý. „Hm. Zaujímavé. Nože ukáž mi ten prívešok.“ Podišiel ku nej a ona prišla čo najbližšie ku mrežiam klietky. Kľakla si a trpaslík vzal prívesok do ruky. „Ó áno je to on. Sám som raz takým cestoval. Ako som už povedal zaujímavé. Myslím že by sme sa mali poradiť čo s tebou spravíme .Ako je jasné nesmieme ti ublížiť.“ Poznamenal potichu a odobral sa ku skupinke.
Zdalo sa jej to ako nekonečná večnosť kým sa skupina rozhodla. Pomaly podišli ku nej. Obkľúčili celú klietku a pozdvihli meče. Kolená sa jej rozklepali a začali sa podlamovať. Pevne stisla viečka. Začula zasvišťanie mečov a praskanie dreva. Prekvapene otvorila oči. Kusy klietky teraz ležali rozpadnuté. „Zavedieme ťa na kraj ríše elfov kde žijú poloelfovia a vyhnanci ktorý porušili zákony ich ríše. Oni ťa snáď prijímu a postarajú sa o teba. Nemusíš mať strach. My rovnako ako elfovia či poloelfovia nemáme z ľudí strach preto im nemáme prečo ublížiť“ povedal jej s úsmevom náčelník a vzápätí pokračoval „mimochodom moje meno je Vasco. Som kráľom trpasličieho národa húb a podzemia.“Potom sa otočil na opätku a vydal rozkazy ku ceste.
Pomaly šli a šli a šli. Za tú cestu stihla prísť na to že títo trpaslíci sú veľmi hrdý na svojho vodcu a celkovo aj na svoj národ. Celú cestu pozorovala prírodu a krajinu okolo seba. Rastliny a stromy sa nepodobali na nijaké aké kedy videla. Sem tam sa v stromoch niečo mihlo. „Tu ťa opustíme. Pôjdeš ešte asi desať minút a dôjdeš do hlavnej osady zoskupenia poloelfov a vyhnancov. Nemaj strach ak sa stratíš nájdu si ťa sami.“ Upozornil ju a celý trpasličí zástup sa začal vracať. Začala postupovať dopredu. Zrazu jej po chrbte prebehlo zvláštne mrazenie. Bolo počuť prašťanie a ju zamrazil pocit z ktorého je vlasy dupkom vstávali. Už už sa chcela otočiť keď medzi lopatkami zacítila dýku a a zamatový hlas jej zašepkal rovno do ucha: „Nerob problémy a mi ťa bez zranenia predvedieme pred kráľa poloelfov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár