Hermiona sa už od východu slnka opieralo o zábradlie na prove lode. Vedela že sa dnes niečo stane. Tento pocit mala už od včera. Dnes príde kapitán. Zverí sa mu so svojim pocitom. Verila že on bude vedieť čo môže znamenať. Vždy to vedel. Dokázal pochopiť jej pocity a dôveroval jej intuícií. V ňom, Jimmym a Danee našla skutočných priateľov. Potom čo sa stalo medzi ňou, Harrym a Ronom. ‘Dosť! Zakázala som si na to myslieť.’ pripomenula si snáď už tisíci krát.
„Ach, kapitán už aby ste tu boli.“ vzdychla Hermiona a odišla dozerať na posádku
***
„MIA!“ zvreskol cez celu palubu Jimmy.
„Hm.“ Ozvala sa veľmi inteligentná odpoveď z podpalubia.
„Chcem ísť do krčmy! Poďme!“ zakričal na ňu dolu.
S odpoveďou sa neponáhľala. Vyliezla na palubu a oprášila sa. Porozhliadla sa po palube a skontrolovala či všetci robia čo majú. Danee zaväzovala uzli, Snape trénoval rýchlosť, Gil sedel v koši a ostatný mali prácu skončenú. Jediný Jimmy nerobil to čo mal.
„Jimmy. Je síce pekné chcieť ale musíme počkať na kapitána a potom sa môžeš ponosovať jemu.“ Odpovedala a vydala sa ku kormidlu vystriedať Teddyho.
***
Keď sa znova striedala s Teddym slnko sa už sfarbilo do červena a karmínovú farbu naberalo aj more a obloha. Začala sa pomaly prechádzať po palube. Kapitán tu už mal byť. Už začínala mať strach keď sa zhora ozvalo...
„Loď! Loď Blood na obzore!“ zakričal z plných pľúc Gil.
Otočila sa na opätku smerom ktorým ukazoval. Zahľadela sa na horizont. Naozaj tam bola loď. Dobehla ku zábradliu. Niekto jej podal ďalekohľad. Zadívala sa naňho a stretla sa s čiernym pohľadom ónyxových očí.
„Ďakujem.“ Šepla a priložila si o k oku. Zostrila na loď. ‘Áno!’ zvýskla v duchu. Na tej lodi bol kapitán. Zložila ďalekohľad a vydala rozkazy. Musia čakať.
***
Loď bola chránená rúškom tmy a všetci jej obyvatelia čakali na príchod ich vodcu. Ich kapitána. Iná pirátska loď zastavila tesne pred tou ich. Spustili mostík ktorí sa dotkol zábradlia. Naň vyšiel zvláštny muž. Zoskočil na loď Nemezis a prvé čo spravil bolo že do svojho objatia stiahol svoju zástupkyňu. Na loď sa konečne vrátil jej kapitán.
***
Severus sledoval toho zvláštneho muža. Na sebe mal červený kabátec s čiernym lemovaním. Nohy mu obťahovali tesné čierne jazdecké nohavice s cvočkami a vysoké, po kolená siahajúce čižmy. Okolo pása mu hompáľala pošva meča a puzdro s prútikom. Ale bolo to niečo iné čo ho znepokojovalo. Bol mu až zlovestne známi. Ten jeho výzor.
Muž, no teda pravdepodobne kapitán mal po pás dlhé, vlnité, čierne vlasy. Bledá pleť svietila v tme a jeho tmavé oči žiarili radosťou. Krivý nos mu vytváral orlí profil. Pod ním mal kučeravé fúziky. Tenké pery boli roztiahnuté do šťastného úsmevu. Bol asi taký vysoký ako on. Mohol byť tak o tri až päť rokov mladší. ‘No určite to nebol on. Videl ho síce naposledy pre dvadsiatimi štyrmi rokmi ale toto nemohol byť on. To určite nemohol byť jeho brat! Ta podoba musí byť náhodná! ’ vravel si v duchu a tak si nevšimol že sa naňho kapitán usmieva. Zo zamyslenia ho vytrhol až jeho zamatový hlas.
„Zdravím braček. Dlho sme sa nevideli.“ povedal s úsmevom na perách. Hermiona na nich striedavo hádzala zamyslené pohľady až sa jej v očiach začalo zračiť porozumenie. Vyzerala byť vyvedená z miery tým , že jej to nedošlo už skôr.
Severus na nič nečakal a objal svojho brata. Objímal ho tak akoby mu mal každú chvíľu utiecť. A potom keď ho pustil ho poriadne udrel po hlave.
„A to bolo za čo?“ opýtal sa namrzene.
„Za to že si mi o sebe nedal nič vedieť! Nepoznáš soviu poštu?“
„Jasné že poznám ale vieš čo to je viesť loď? Vieš aké ťažkosti to odnáša? Kým ty si učil detičky v Rokforte, ja som bojoval v súbojoch na život a na smrť!“
„Idiot. Ja som musel počúvať Voldemorta a dennodenne nasadzovať svoj život. Musel som...“ nestihol dopovedať pretože sa medzi nich postavila Grangerová.
„No tak. No tak. Obaja ste nasadzovali svoje životy a bojovali so smrťou. Obaja ste zachránili životy druhým ľuďom. Nemali by ste sa preto hádať. Obaja si zaslúžite vzájomnú úctu.“ Povedala im a odstúpila. Otočila sa na opätku a vydala sa do svojej kajuty. Skôr ako zmizla vo dverách stihla na nich zakričať:
„Ak ma budete potrebovať tak viete kde som. Musím dorobiť elixíry.“ A zmizla. Zahľadeli sa na seba. Ešte ani raz ho nepožiadala o pomoc s elixírmi. On sa sústredil na tréning a ona ho nezaťažovala.
***
Ozvalo sa klopanie na dvere. Návštevník nečakal na odpoveď a vošiel dnu. Práve vyrábala dosť nestabilný elixír keď sa za ňou ozvalo:
„Mia, prepracuješ sa.“ Vedela že je to Július lenže bola maximálne sústredená preto ju to prekvapilo. Do elixíru naliala až priveľa výťažkov z turíce a elixír zmenil farbu na ohnivo červenú.
„Dolu!“ zakričala a stiahla ich oboch k zemi.
„Ty, ty, ty...Ja nemám slov! Július! Koľko krát ti mám vravieť nehovor na mňa keď pripravujem maximálne nestabilný elixír!“ soptila Hermiona a upratovala zvyšky elixíru.
„Celý môj výskum je v ťahu. Polročná práca mi práve buchla pred nosom. Joj Július!“ uprela naňho Hermiona káravý pohľad.
„Ja som nevedel že je nestabilný. Myslel som že robíš elixíry proti kašľu.“ Povedal previnilo kapitán.
Severus mal chuť sa chytiť za hlavu. Nikdy nepochopí ako môže byť jeho brat neschopný ako Longbottom!
„Ehm,“ odkašlal si jeho brat „takže, Hermiona. Priprav sa na návštevu. Budeme hostiť pirátskeho princa.“
A/N:Ešte ku menu Severusovho brata. Milujem poviedku kameň manželstva a nejak mi meno Július Snape prirástlo ku srdcu pre Severusovho brata. Síce tento Július sa podobá Júliovy z kameňa výzorom len minimálne s jeho charakterom nemá vôbec nič spoločné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár