Bolestivé spomienky
Nenávidel tento sviatok. Naozaj ho neznášal! Zniesol toho veľa no toto...Po minulé roky sa vždy mohol vytratiť. No tento rok...tento rok bol riaditeľom a musel to celé pretrpieť. Och ako on nenávidel všetko sladké, jemné a ružové. Ako strašne ho bolel pohľad na vyzdobenú sieň štrnásteho februára. Ako strašne ho trýznili ružové srdcia, sladkosti a sladká hudba. Ako ho ničil Valentínky ples. Chcel aby už celý ten hurhaj skončil. Chcel sa ukryť vo svojich žalároch. Chcel nechať stiecť whisky dolu hrdlom a utlmiť tak hryzavý hlas jeho vnútra a bolestivé spomienky. Neznášal všetky sviatky, oslavy, plesy. Všetky mu pripomínali najšťastnejšie chvíle jeho života. Tie ktoré sú nenávratne preč. Tie ktoré sa pokúsil zahnať do úzadia, vyhnať zo svojej mysle. Tie ktoré ho týrali aj v snoch.
Konečne ten humbug skončil. Konečne mohol dať zbohom tej otravnej, štebotajúcej Minerve. Vošiel dnu. Spokojne si vydýchol. Bol konečne preč. No nemohol povedať že bol doma. Vo svojom domove nebol už dávno. Bol pretkaný len ďalšími a ďalšími bolestivými spomienkami. Už tu nedokázal dýchať. Už tu mu zvieralo každé ráno hrdlo. Už tu sa mu do srdca zabodávalo tisíc nožov. Posadil sa do kresla pred krbom. Pohľad mu spočinul na fľaštičke plnej čiernej tekutiny. Ako dávno ho len pripravil. Už vtedy keď umrela ona. Pamätal si tú chvíľu dodnes.
Nič mu nepovedali. Vôbec nič. Pán mu nepovedal čo ide spraviť a ani to kde. Dozvedel sa to až keď bolo príliš neskoro. Takmer celý dom ešte stál. Len pravá strana bola ako po výbuchu. S vrzgotom otvoril bráničku záhradného plota a vošiel dnu. Celé vnútro mu zvieralo. Vedel to. Samozrejme to čakal no nejaká naivnejšie časť v ňom stále dúfala že prežila. Zbadal ju. Jej krásne smaragdové oči roztvorené hrôzou a preplnené odhodlaním. Jeho nádherná bojovníčka. Jeho milovaná Lili. Nikdy nepatrila jemu. Nikdy ju nemohol držať v náručí, utešovať, milovať. Jediné čo mal bol jeden ukradnutý bozk. Jeho najkrajšia spomienka. Z nej vznikala krásna strieborná laň. Jeho patronus. Položil prsty na jej viečka a jemne ich zatvoril. Pokúšal sa ignorovať potôčiky sĺz stekajúce po jeho lícach.
Až vtedy si uvedomil plač dieťaťa. ‘Nie. To predsa nemohol prežiť.’ preblesklo mu mysľou. Zbadal ho. Ešte stále ležal v postieľke. Kvôli tomu dieťaťu Lili zomrela. Kvôli nemu sem Voldemort prišiel. Zdvihol chlapčeka z postieľky. Mohol mať tak rok možno rok a pól. Chlapček prestal plakať. Uprel naňho svoje oči. Severusovo srdce vtedy vynechalo jeden úder. Smaragdové oči mandľového tvaru. Klesol s chlapcom na kolená. Tú noc prisahal že ho ochráni.
Severus prudko potriasol hlavou znova sa ničil tými spomienkami. Znova a znova. Niekoľko krát už chcel vypiť ten jed. No vždy ho niekto odradil. Väčšinou Dumbledore. Chabou námietkou že prisahal že Harryho ochráni. Znova sa mu do srdca zabodli nože a trhali ho na kusy. Ani to nezvládol. Aj v tom sklamal. Severusova myseľ bola znova unášaná výrom spomienok.
Pamätal si to až príliš dobre. V ten deň aj nebo plakalo. Príroda vedela čo prichádza. Posledná bitka. Všetci vedeli že veľa ľudí umrie. No nikto nevedel kto to bude. Všetci len dúfali. Vojna sa strhla prirýchlo. Všade bola krv. Všade bol počuť krik, plač, rev. No on hľadal jediného človeka. A keď ho našiel stuhla mu krv v žilách. Harry stál oproti Voldemortovy mieriac naňho prútikom. Ich kliatby sa znova stretli. No to ho až tak netrápilo. Harryho košeľa bola celá od krvi. Mal strach. Bál sa o Harryho život. Začul jasot. Uvidel Voldemortovo telo padať na zem. Nikto si nevšímal teraz už nepodstatného zraneného chlapca. Spravil to čo bolo jeho životným poslaním a teraz ich už nezaujímal. On sa však rozbehol za ním. Ležal na zemi vo vlastnej kaluži krvi. Chcel mu pomôcť. Zastavila ho však trasúca sa ruka ktorá pohladila jeho tvár. Privinul si mladíka do náručia. Už to nebolo dieťa. No podľa neho nemal byť ani dospelý. Bol príliš mladý. Zovrel ho silnejšie. Cítil ako z Harryho uniká život. Posledný krát ochutnal krivku jeho pier. Hrdina čarodejnícke sveta naposledy vydýchol. Zo Severusovho hrdla sa vydral neľudský výkrik. Jeho tvár zmáčali nové a nové slzy, a jeho telo sa otriasalo vzlykmi. Ďalšia jeho láska umrela. V jeho náručí. Jeho princ už hio nikdy nepobozká, neobjíme, nerozčúli. Už nikdy sa s ním nepoháda a potom nezmieri. Už nikdy ho nebude ohurovať jeho dobrotou a naivitou. Znova ostal sám.
Znova sa v mysli okríkol. Znova si spôsoboval trápenie. A jeho tvár znova zmáčali slzy. To preto tak nenávidel ružovú a plesy. Príliš mu pripomínali Lili. A sladké nenávidel preto, lebo mu až príliš pripomínali chuť Harryho pier. A oslavy, Vianoce či Valentín nenávidel preto, lebo mu pripomínali ako Harry prišiel do jeho pracovne a do ruky mu vrazil darček. Vtedy mu povedal že ak ho nerozbalí neprehovorí s ním celý mesiac. ‘Dosť!’ zakričal v duchu. Už len letmý pohľad venoval fľaštičke plnej najsilnejšieho jedu a pobral sa spať. Znova bude mať nočné mory. Znova sa v ráno bude prebúdzať so zovretým hrdlom. Znova bude večer sedieť v kresle a týrať sa spomienkami. A znova jed nevipije. A tak až do konca svojich dní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár