Rozmýšľali ste niekedy, kde sa berie krása prírody? Kde sa berie svetlo a farby všetkých ročných období? Kto pomáha všetkým bytostiam, malým i veľkým, kráčať, lietať, plávať... Kto vytvára všetky tieto drobnosti? Ak budete veľmi chcieť, môžete ich uvidieť. Je to všetko práca víl, tak, aby to nik netušil. Keď sa ozve prvý detský smiech, život víly letí v svet. Na druhej strane dúhy, uprostred priezračného mora, nachádza sa malý ostrov plný zelene, krásnych kvetov a nádherných vodopádov. Práve tento ostrov obývajú víly rôznych prírodných talentov. Na začiatku tohto príbehu však ešte netušili, aké dobrodružstvo ich postretne. Jednej noci sa strhla silná búrka. Prestrašené víly sa ukryli do svojich príbytkov, aby prečkali tú pohromu. Ráno, keď slnko svojimi lúčmi zohrialo ostrov, víly sa rozhodli skontrolovať škody spáchané víchricou. Zistili, že škody sú pomerne veľké, a budú mať dosť práce aby dali ostrov do pôvodného stavu. Jedna z víl menom Bella ktorá v sebe mala dobrodružného ducha, zašla až k pobrežiu ostrova. Tam, na piesočnom pobreží, začula niečí vzlyk. Podišla bližšie a uvidela truhličku na ktorej bolo vyryté meno Gerda. Otvorila ju a vo vnútri boli šaty všakovakých farieb a vzorov, šperky, a malý medailónik. „Pôvabné !“ , povedala a otvorila medailónik. V medailóniku bol obrázok muža a ženy, na ktorej rukách spalo dieťa. Vzlyk sa stupňoval, až prepukol v silný plač. Bella priletela k veľkej skale, za ktorou zbadala malé plačúce dievčatko. Zaiste nemalo viac ako šesť rokov. Prekvapená víla ju chvíľu pozorovala. Po chvíli sa rozhodla podísť k dievčatku. Svojimi uplakanými blankytnými očkami pozrela smerom k víle. Bola ňou taká očarená, až prestala plakať, pretože vo svojom živote ešte nič také nevidela. Aké bolo jej prekvapenie, keď k nej víla ešte aj prehovorila: „Aké je tvoje meno?“ „Volám sa Gerda.“, so strachom v hlase odvetilo dievčatko. „Ako si sa sem dostala? Zaiste si hladná. Počkaj tu, hneď sa vrátim.“, odvetila Bella a odletela. O chvíľu sa vrátila aj s ostatnými vílami ku skale. Podali Gerde citrusové plody a vodu z vodopádu, ktorú jej priniesli v kalichu kvetu. Víly sa rozhodli že sa o Gerdu budú starať. Medzi Gerdou a obyvateľmi ostrova vzniklo veľké priateľstvo. Gerda, krásne to dieťa, s vekom rástla do krásy. Každú noc im spievala piesne o ďalekých krajinách, o láske a o teple rodného domova. Medailón, ktorý pred desiatimi rokmi našla Bella, Gerde pripomínal rodný domov v pochybnostiach, či tí ľudia na obrázku sú skutočne jej rodičia. Gerda nemala možnosť naučiť sa rozoznať dobré od zlého, správne od nesprávneho. Bola obklopená milujúcimi vílami a bezstarostne si žijúcimi zvieratami, že nemala potrebu vedieť rozoznávať dobro od zla. Jedna vec však Gerde hrýzla svedomie celých tých desať rokov. Prečo nemohla prejsť cez priesvitnú stenu na severnej časti ostrova? Gerdu však jedného dňa premohla zvedavosť. Belle povedala, že sa ide poprechádzať. Bella chcela ísť s ňou, Gerda jej požiadavku však zamietla. Jej kroky ju zaviedli na severnú časť ostrova. Čím viac sa k priesvitnej stene približovala, tým častejšie pozorovala spráchnivenú zem pod nohami, odumreté stromy, kvety a rastliny. To ju však neodradilo, práve naopak. Jej zvedavosť bola taká silná, že si vôbec neuvedomila, čo svojím konaním môže spôsobiť. Predstúpila pred priesvitnú stenu a bez najmenších obáv ňou prešla. Keď však uvidela tú skazu, to zlo, ktoré nikdy pred tým nevidela, tie tvory, ktoré nepoznávala... bola úplne zhrozená! Chcela ísť späť, ale... akonáhle prešla stenou späť, stena sa pretrhla a všetko zlo sa začalo šíriť po kedysi malebnom ostrove. Gerda utekala varovať víly, ale už bolo neskoro. Všetko zlo a choroby sa šírili veľmi rýchlo, až sa rozšírili po úplne celom ostrove. Gerda nevedela, čo robiť. Rýchlosťou blesku bežala za Bellou k jazierku. Jazierko bolo vidieť už z diaľky. Celé spráchnivené a otrávené. Vedľa neho sedela Bella a plakala. Gerda pristúpila k nej, objala ju a vraví: „Ak som toto všetko spôsobila tým, že som prešla cez čarovnú priesvitnú stenu, prosím, odpusť mi! Ja môžem za tvoj zničený domov, ja môžem za všetku túto hrôzu! Preto to musím napraviť...“ Bella ju chcela zastaviť, ale zastaviť Gerdu pred niečím, čo si ona zmyslí, je ako skočiť pod najrýchlejší vlak. Gerda utekala k priesvitnej stene čo jej nohy stačili. Pristúpila k nej, zhlboka sa nadýchla a prešla ňou opäť, no tentokrát s veľkým strachom. Gerda chodila spráchnivenou zemou ako bez duše hľadajúc nejaké riešenie tejto zúfalej situácie. Vtom zbadala zámok. Bez okien, vysoký a hrôzostrašný, až Gerde prešiel mráz po chrbte, no odradiť sa nenechala. Koniec koncov, robí to predsa pre priateľov. Vošla doň, no srdce jej začalo tĺcť ako pneumatické kladivo. V zámku bolo ticho. Hrôzostrašné ticho. Gerda prešla celý zámok, hľadajúc niečo, čo jej samej nebolo známe. Vyšla na najvyššiu zámockú vežu. Na samom kraji stál černokňažník a niečo si vyspevoval. No akonáhle Gerdu zbadal, ihneď sa k nej obrátil: „Gerda! Už ťa očakávam...“ Gerda sa ani nepohla. Černokňažník, uvedomujúc si, že Gerda nerozozná dobro od zla, ju previedol tajomnou miestnosťou, v strede ktorej sa nachádzal červený diamant sťa krv ležiaci na vysokom podstavci. Černokňažník pred neho predstúpil a vraví: „Nádherný diamant, však? Hm... Je to moje srdce, chránené kúzelným štítom. Nik so skazeným srdcom a hanebným úmyslom sa toho štítu nemôže dotknúť. A keďže tu majú skazenú dušu všetci, nemám sa čoho báť.“ Černokňažník Gerde venoval jeden z jeho zlomyseľných pohľadov a dodal: „A ty, Gerda, keďže som tebou ohrozený, sa staneš mojou ženou!“ „ Gerda stála ako prikovaná. Takéto niečo vôbec nečakala. „Staneš sa ňou ešte dnes so západom slnka! A nie že sa pokúsiš ujsť! Aj tak sa ti to nepodarí...“, dodal černokňažník a so smiechom ju nechal tam. Na toto Gerda vôbec nebola pripravená. Keďže bola zamknutá, nemohla ujsť. Keďže bol diamant chránený kúzelným štítom, nemohla ho zničiť a tým zachrániť svojich priateľov. Bola úplne bezmocná. Oprela sa o stenu a čakala... Ale načo? Aj na zázrak... So zakalenou mysľou sa Gerda prechádzala po miestnosti vnucujúc si svoju bezmocnosť. Premýšľajúc o všetkom možnom, sa viac Gerda nedokázala pozrieť svojim priateľom do očí. „Sklamala som“, pípla Gerda a už zo seba nevydala ani slovíčko. Spomínala. Spomínala na všetko, čo so svojimi priateľmi prežila. Pozerajúc na krvavý diamant si uvedomila, že ona predsa nepochádza z týchto končín a už vôbec nebola vychovávaná týmto spôsobom. Bola vychovaná s láskou a nehou. Ona nie je tou, tou skazenou dušou. Postavila sa pred diamant. Mala obavy, no pre priateľov to musela urobiť. Dotkla sa štítu, ktorý sa vzápätí vytratil. Gerde odľahlo. Hodila diamant o kamennú podlahu, ktorý sa roztrieštil na márne kúsky. Krajina sa okamžite hemžila motýľmi, a všade navôkol rozvoniavala čerstvá zeleň. Černokňažník na najvyššej zámockej veži na hrade skamenel. Všetko zlo sa z krajiny vytratilo. Gerda sa vrátila k jazierku. Bola tam Bella spolu s ostatnými vílami. Tie Gerdu srdečne privítali a poďakovali sa jej. Na malebnom ostrove sa od tej chvíle žilo pokojne... Jedného dňa doplávala k ostrovu loď. Víly Gerdu prehovárali aby nešla na pobrežie, ale Gerda cez to všetko šla. Loď sa vylodila priamo na pobreží. Vyšiel z nej kráľ aj s celou svojou posádkou. Gerda sa ich nebála, práve naopak. Pôvabný kráľ jej niekoho veľmi pripomínal. Podišla k nemu bližšie. Kráľ sa na Gerdu zadíval. Bola to ona. „Si to ty! Poznávam ťa podľa medailóniku na tvojom krku! Hľadal som ťa celých desať rokov, sestrička!“ Gerda nechápala, no pochopila vtedy, keď jej kráľ Austin povedal celú pravdu. O tom, ako v tú osudnú noc ich loď stroskotala a celá posádka spolu s mamou a otcom zomreli. Prežil iba Austin. Teda, aspoň si to myslel. „Tak a teraz keď vieš pravdu, vráť sa so mnou do zámku! “ Gerda tuho premýšľala. Nakoniec Austina odmietla so slovami: „Austin, som rada, že si mi to ponúkol, ale... na tomto ostrove žijem už takú dlhú dobu, že si život inde ani neviem predstaviť. Napokon, teraz, keď už viem, kto som, kto boli moji rodičia, sa môžem konečne pohnúť ďalej... ale zostanem žiť tu, na tomto ostrove spolu so svojimi priateľmi, pretože tam, kde žiješ ty, by som určite nezapadla... Ja... “ „Rozumiem.“, povedal Austin. „Toto je tvoj svet, a ja to rešpektujem. Keby niečo, aspoň už viem, kde ťa nájdem.“, s týmito slovami Austin aj so svojou posádkou zdvihli kotvy. Gerda im ešte zakývala a povedala Belle:„Tie najkrajšie poklady, to nie sú šperky, samý jagot, nejde ich vziať do ruky, tie musíš mať vo svojom srdci. Len pravý poklad, priateľstvo, tvoju dušu navždy ozdobí.“

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár