Bola jasná noc plná hviezd. Noc ako každá iná, a predsa táto bola niečím iná, výnimočná. Nad Nibelheimom sa odrazu strhla silná búrka. Obyvatelia mestečka sa skryli pred búrkou do svojich domov. Len jedna starena mala toľko odvahy ísť aj napriek silnej búrke do neďalekého lesa. Tušila, že niečo prichádza. Či dobré alebo zlé, to netušila, no vedela, že to radikálne zmení život vidiečanov... a možno aj iných... „Tá starena sa zbláznila! Tá bosorka chce zomrieť?!“ Starenka ich však nepočúvala a smelo pokračovala ďalej do lesa. Vidiečania už radšej mlčali, lebo sa báli stareniných kúziel a prekliatí. Áno, starenka bola v dedine označovaná ako bosorka, ktorej sa treba báť a vyhýbať sa jej. Starenke to však neprekážalo, lebo vedela, že má na tomto svete nejaké poslanie... „Dnes prišla tá noc!“, povedala si sama pre seba starenka a pokračovala vo svojej ceste. Došla k dvom potôčikom spojených do V. Postavila sa pred ne a čakala. No nečakala dlho. Odrazu šla voda v potôčikoch proti prúdu! Starenka neverila vlastným očiam. Voda sa spojila v mieste, kde boli spojené potôčiky a na tom mieste vyrástol prúd vody pripomínajúci fontánu. Do 'fontány' udrel blesk a roztrieštil ju na maličké kvapôčky, ktoré sa rozpŕchli po okolí. Taký jasný blesk starenka jakživ nevidela. Žiara bola taká silná, až si starenka musela zakryť rukou oči. .... Keď žiara ustúpila, starenka si odkryla svoju tvár. Ostala v nemom úžase. Priamo pred ňou ležalo bábätko. Starenka k nemu pristúpila a vzala ho na ruky. Maličké dievčatko malo na svojom krku medailónik. Na medailóniku bolo napísané 'Odette'. „Neboj sa, postarám sa o teba.“, pošepla starenka a vzala dievčatko do svojej chalúpky.
***
O tri roky neskôr starenka ťažko ochorela. Cítila, ako každým dňom jej sila upadá. Preto jedného dňa vzala Odette za rúčku a s ťažkým srdcom ju priviedla k sirotincu. Zaklopala na dvere a vzápätí jej ich otvorila jedna z vychovávateliek. Keď zbadala starenu s malým dievčatkom, svoje prekvapenie neskrývala. „Žiadne otázky, prosím vás, len sa mi o ňu postarajte.“, riekla starena a zmizla. Vychovávateľka sa zadívala na malé dievčatko. Zadívala sa hlboko do jej azurových očí, až ju zamrazilo. „Aké je tvoje meno, dievčatko?“ „Odette.“, píplo dievčatko. Vychovávateľka od nej nemohla odtrhnúť oči. Po chvíli ju vtiahla dnu, poobzerala sa, či túto situáciu náhodou niekto nevidel a zabuchla za sebou dvere...... Starenka sa dotackala do svojej chalúpky, ľahla si na posteľ, zavrela oči a naposledy vydýchla...
***
„Čo teraz?! Čo budeme robiť?! Ak ju doviedla tá bosorka tak nám to dieťa neprinesie nič iné len problémy!“, vyvršovala si zlosť na mladej vychovávateľke riaditeľka sirotinca. „No, dobre... prepáčim vám to slečna, ale to dieťa sa nedostane za brány tohto sirotinca! Nikdy! Nik sa nesmie dozvedieť o jej existencii! Je vám to jasné, slečna?!“ „Úplne jasné.“, pípla vychovávateľka. „ A povedzte to aj ostatným vychovávateľkám!“ Mladá vychovávateľka zostala stáť ako soľný stĺp. „No na čo ešte čakáte?! Do práce! Pohyb, pohyb!“ Po týchto slovách vychovávateľka zmizla z miestnosti rýchlejšie ako vietor. „Bolo mi toto treba?! No bolo?!“, počula ešte mladá vychovávateľka lamentovanie riaditeľky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
jajusqa123
28. 7.júla 2011 15:59
Prečo sa to volá práve Padlý anjel? Tú knižku som čítala.. Ja len, to si písala ty?
Napíš svoj komentár