"To dieťa je postrach! Je to anjel s diablom v tele! To je neslýchané! Úplne sa vymyká spod kontroly. Z noriem!" Aj takto sa vychovávateľky vyjadrovali o novom prírastku v sirotinci. Odette to veru nemala vôbec ľahké. Príroda ju obdarila neobyčajnou silou a intelektom. Ostatným deťom v sirotinci bolo vštepované, aby sa Odette báli a vyhýbali sa jej. Odette sa odmalička hrávala sama. Všetko čo chytila do rúk, odrazu sa zmenilo na niečo lepšie, krajšie a efektívnejšie. Veci či už rozbité, obliate či inak zničené, opravila. Už vo svojom útlom veku dokázala čítať, písať, počítať a prekrásne maľovať. Všetko sa to naučila úplne sama, a to nielen vychovávateľky, ale aj samotnú riaditeľku, desilo. Všetky tieto veci považovali vychovávateľky za diabolské. Aj preto dostala malá Odette prívlastok 'anjel s diablom v tele'. Anjel preto, lebo počnúc jej detskou tváričkou, očami modrými ako nebo a hlbokými ako more, do ktorých jediný pohľad ťa okamžite zamrazí, nosíkom ako gombička, plnými vykrojenými perami, jamkami v líčkach, ktoré sú pre mnohých neodolateľné, jemnými pehami a končiac jej svetlými, hebkými, kučeravými vlasmi sa úplne ponášala na anjela. Vždy keď Odette urobila niečo, čokoľvek, čo sa vymykalo podľa vychovávateliek z noriem, kruto za to zaplatila. Keď vychovávateľky vzali do rúk bič a kutáč, hneď vedela, čo ju čaká. Sama si kľakla a nastavila im chrbát. Potom prišli už len údery... silné údery a neznesiteľná bolesť. Odette mala chuť kričať, plakať... ale ona len držala a čakala, kedy sa jej utrpenie skončí.
***
Päť rokov ubehlo a nič sa nezmenilo. Všetko zostalo také isté. A ešte mám toľko nezodpovedaných otázok...Ešte nikdy som nebola za stenami tohto sirotinca... prečo ho vlastne nemôžem opustiť? A čaká ma tam vonku vôbec niekto? Mám mamu? Rodinu? A prečo sa ma všetci boja? Veď som im nič neurobila... ležala som na posteli a hlavou mi vírili rôzne myšlienky. Päť rokov... je to už päť rokov a ja vôbec neviem aké to je tam vonku... Večera je hotová!", zakričala jedna z vychovávateliek. S neochotou som zišla dolu po schodoch. Zasadla som za stôl, zhltla večeru rýchlosťou blesku a zas zašla do izby. Na krik vychovávateliek som nereagovala. Chcela som byť sama. Sama, tak ako vždy. Hodila som sebou o posteľ a pokúšala som sa už na nič nemyslieť. No vtom vtrhla do izby riaditeľka. "Ako si to dovoľuješ, ty dievčisko nepodarené?! Ignorovať vychovávateľky, ignorovať nás, čo ti dali strechu pod hlavou?! Ha?!" Ja som na riaditeľkin krik nereagovala, len som v duchu nadávala sama sebe, že som nezamkla dvere. "Už mám tohto všetkého plné zuby! Kde je kutáč?! Ja ti dám nepočúvať nás!" Vzala do ruky kutáč a mlátila ma hlava-nehlava. Vychovávateľky a ostatné deti sa len prizerali, tak ako tomu bolo vždy. Ja som len túžobne čakala na koniec tohto jej záchvatu, nevysvetliteľnej zúrivosti a odporu voči mne. Keď skončila, vyhodila ostatných z izby, ešte raz sa na mňa víťazoslávne pozrela a zabuchla za sebou dvere. Ja som sa nemohla postaviť, tak som tam len tak ležala na zemi, zbitá, krvavá, dotlčená, bez štipky nádeje na záchranu. Už som len prosila... prosila som Boha... ak mám zomrieť, nech je to teraz v tejto chvíli, lebo ja už ďalej takto nevládzem...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
adsy
3. 7.júla 2011 17:45
viem o kom hovoríš
Napíš svoj komentár