Hrejivé lúče slnka pošteklili moju tvár. Nastalo ráno a ja som stále premýšľala, kam ísť. Túlala som sa lesom ako telo bez duše. Vtom som zbadala čistinku. Vybrala som sa teda k nej. Čistinkou si pokojne tiekol potôčik. Opláchla som si v ňom svoju tvár. Môj pohľad zrazu spočinul na dievčati približne v mojom veku. Odkiaľ sa tu vzala? Neposedný vietor si pohrával s jej dlhými havraními vlasmi. Vtom ma zbadala. Pomalými krokmi som sa blížila k nej. No čím viac som sa k nej približovala, tým sa mi zdala vzdialenejšia. Keď som už bola pri nej v dostatočnej blízkosti, pozorne som si ju obzrela. Vystrašene sa na mňa pozerala tými jej očami. Čiernymi ako noc a hlbokými ako studňa. Pri pohľade do jej očí ma zvieral zvláštny pocit. Hĺbka jej očí bola očarujúca, nádherná, nevšedná a nekonečná. Keď som sa jej dívala do očí, vôbec som necítila strach. Cítila som niečo... dosiaľ neznáme... videla som v nej priateľa... domov... „Kto si? Čo tu robíš?“, spýtalo sa ma dievča a svojimi otázkami prerušila moje myšlienky. „Ja? Ja som...“ „Neuveriteľné!“, prerušila ma. „Čo? Čo je neuveriteľné?“, nechápala som. „Vyzeráš presne ako ona! No, ja vlastne neviem, ako vyzerá, ale-“ „O kom to hovoríš?“, prerušila som ju na oplátku ja. „Ty to nevieš? Ja hovorím o... vlastne, nikto nevie jej meno. Je to legenda. Som prekvapená, že ju nepoznáš. V Nibelheime ju pozná každý.“ „No ja očividne nie...“, povzdychla som. „Tak mi tú legendu porozprávaj!“, vyzvala som ju. „No dobre.“, povedalo dievča a začalo mi rozprávať príbeh. Príbeh, ktorý mi bol veľmi známy. Rozprávala mi o bosorke, ktorá jedného dňa priviedla do sirotinca dievča, ktoré, ako sa o ňom hovorí, má byť pre Nibelheimčanov buď požehnaním, alebo prekliatím. I napriek tomu, že vzhľad dievčiny pripisujú k anjelskému, dedinčania dievča označujú skôr ako prekliatie, keďže ju priviedla bosorka. Keď dievča dopovedalo, nezmohla som sa na slovo. „Si... si v poriadku?“, spýtala sa ma po chvíli. „Čo? Ale áno, som v úplnom poriadku.“, zaklamala som. „No...“ , pokračovalo dievča, „A práve preto som sa zľakla, keď som ťa zbadala. Lebo vyzeráš úplne ako anjel. Ale očividne to nebudeš ty. Prepáč mi to“, ospravedlnila sa mi. „Nie! Neospravedlňuj sa mi! Nemáš za čo!“ , vybuchla som, lebo som veľmi dobre vedela, že si ma s nikým nepomýlila. Ona sa na mňa len prekvapene pozerala. „Nemáš sa mi skutočne za čo ospravedlňovať, lebo... to dievča, o ktorom toľko hovoríš, som-“ „Takže si to ty!“, prerušila ma a uprene na mňa hľadela. Nastalo ticho. Ticho, ktoré ma ubíjalo viac, než čokoľvek iné doteraz. „Ako sa voláš?“, spýtala sa ma po tom trápnom tichu. Neodpovedala som. Po tomto výstupe som netušila, či jej mám dôverovať. „Neboj sa, nikomu to nepoviem.“, dodala. Po tejto vete ma z neznámych príčin úplne presvedčila. „Odette. Moje meno je Odette.“, odpovedala som jej po chvíli. „Máš prekrásne meno!“, povedala. „Ďakujem ti.“, pípla som. „A... nemala by si byť v sirotinci?“, spýtala sa. „Utiekla som.“, to bolo to jediné, čo zo mňa vyšlo. Nechcela som jej opisovať všetky tie muká, ktorými som si prešla. Načo ju tým zaťažovať? „Aha... a kde budeš teraz bývať?“ „Netuším.“, stručne som jej odpovedala. Napokon, bola to pravda. „A nechceš bývať u nás?“, vyšlo z nej. Bola som prekvapená jej reakciou. Žeby som ju napokon odhadla správne? „Veľmi rada, ale nemôžem. Riaditeľka sirotinca ma isto bude hľadať. Nechcem ani pomyslieť na to, čo sa stane, keď ma nájde...“ „Nenájde ťa!“, rozhodne mi protirečilo dievča. „Ako to môžeš vedieť?“, spýtala som sa jej. „Viem to, pretože ťa budem ukrývať u nás do tvojich osemnástych narodenín.“ Pekne premyslené, len škoda, že neuskutočniteľné. Hľadala som teda iný argument. „A čo na to tvoja mama? Nemôžem sa vnucovať. A ani nechcem.“ „Mojej mame to nebude vadiť. Už sa raz starala o dve deti, to sa nezabúda.“ „A čo sa stalo s tým dieťaťom?“, neskrývala som zvedavosť. Dievčaťu klesla hlava a zadívala sa do zeme. Ja som sa na ňu ustarane zadívala. Potom nasucho prehltla a povedala: „Na tom nezáleží. Tak čo, berieš? Neboj sa, mi to zvládneme.“, povedala mi ako starej kamarátke a usmiala sa na mňa tak, až ma ten jej čarovný a predovšetkým úprimný úsmev hrial pri srdci a ja som v tej chvíli zabudla na všetky starosti. . Zvážila som to. Nemám kam ísť a teraz mi je ponúkaná strecha nad hlavou bez trestania a týrania mojej osobnosti či už po fyzickej alebo psychickej stránke. A navyše, bývať pod jednou strechou s osobou s tak láskavým srdcom, že je ochotná ponúknuť jej úplne cudziemu človeku strechu nad hlavou, musí byť niečo neopísateľné. Neopísateľne krásne. Pozrela som sa na ňu. Som dieťa, takže zamestnať sa niekde je nemožné. Usúdila som, že nemám čo stratiť. „Beriem.“, dala som jej odpoveď, na ktorú očividne čakala. V tej chvíli sa jej zorničky rozžiarili šťastím. „Super! Úžasné! Neboj, u nás ti bude dobre, najlepšie! Uvidíš!“, hovorila a popritom ma ťahala smerom k jej domu. No ja som len zostala stáť a ani som sa nepohla. „Čo je?“, spýtala sa ma nechápavo. Ja som sa zasmiala. „Ja len, že ty moje meno vieš, ale ja neviem to tvoje.“ „Ahá! Prepáč, ja som úplne zabudla! Prepáč, prepáč, prepáč!“, začala sa mi ospravedlňovať. Znova ma rozosmiala. Už dlho som sa nesmiala. „Nie si nejaká hysterická?“, usmiala som sa na ňu. Ona mi úsmev opätovala. „Áno prepáč, ja viem, prepáč-“ „Už sa mi toľko neospravedlňuj preboha! Prestaň hovoriť prepáč, nemáš sa prečo ospravedlňovať!“, hovorila som jej medzi smiechom. „Áno, jasné... prepáč.“ „Tak už mi konečne povieš svoje meno?“, prestala som sa na chvíľu smiať. Aj ona prestala a, teraz už vážne, mi odpovedala: „Volám sa Tifa.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár