Čím viac sme sa blížili k Tifinmu domu, tým viac sa mi zvieral žalúdok a prepadla ma úzkosť. Čo ak ma Tifina mama neprijme? Čo potom len so mnou bude? "A sme tu!", vytrhla ma z myšlienok Tifa a ukázala na malebný domček. To miesto bolo niečím okúzľujúce. Okúzľujúce, no cítila som z neho negatívnu energiu. Energiu, ktorá mi bránila vstúpiť do toho domu. Akoby bol pre mňa vstup zakázaný. "No čo tam tak stojíš?! Poď!", vyzvala ma Tifa a otvorila dvere. Keď som vošla dnu, zaplavila ma vlna úplného pokoja a harmónie. Bolo tam tak útulne, že pri pomyslení na to, že by som tu mohla bývať, ma zalial pocit tepla a neopísateľného šťastia. Až som úplne zabudla na ten zvláštny pocit, ktorý mi sem bránil vstúpiť. Teda, takmer... "Ahoj mami!", skríkla Tifa až som nadskočila. Tifa sa rozbehla k mame a tá ju objala takým spôsobom, aký ani nedokážem opísať. Každý jej dotyk bol plný lásky a nehy. A aj napriek tomu, že sa ma nikto nikdy predtým takto nedotýkal, tieto láskyplné dotyky som si vedela predstaviť úplne presne. "Mami, chcela by som ti niekoho predstaviť.", povedala Tifa a po týchto slovách sa moje srdce rozochvelo. "Mami, toto je-" "Preboha!", prerušila ju hlasným výkrikom mama. Môj tep sa prudko zrýchlil a ja som mala čo robiť, aby som si udržala dostatočný prísun kyslíka. Tifina mama sa s hrôzou striedavo pozerala raz na mňa a raz na Tifu. Vtom Tifa spustila: " Áno mama, je to ona. Ale dúfam, že ju nezavrhneš len kvôli nejakým babským rečiam?! Ona nie je vôbec zlá! Prosím, daj jej šancu!" Mlčala. Bolo vidieť ako lapá po dychu. Dívala sa mi hlboko do očí. Ten pohľad... bol plný strachu a hrôzy. Po chvíli si sadla na stoličku a spustila: " A čo odo mňa vlastne chceš, Tifa?" Tifa sa k mame priblížila, chytila ju za ruku a odvetila: "Aby tu s nami zostala." "Vylúčené!", razantne odvetila Tifina mama. "Ale mami, ona nemá kam ísť!", prosila Tifa. Ja som tam stála ako soľný stĺp. Nemohla som nič namietať, mala som právo len vypočuť si rozsudok Tifinej mamy. Len od nej záviselo, či smiem zostať, alebo odísť. No z hlasu Tifinej matky mi bolo jasné, že ma nechce. "Nie Tifa! Je mi ľúto, ale nemôže tu zostať. Keď nemá kam ísť, nech ide do sirotinca, kam aj konieckoncov patrí!", rozhodne povedala Tifina mama. Ešte predtým, ako mi Tifa dala pokyn k odchodu, venovala matke jeden nenávistný pohľad. Ako sme vychádzali z domu, Tifa zavzlykala: "Čo teraz s tebou bude, Odette? Je mi... je mi to tak veľmi... ľúto...",začali Tife stekať slzy po tvári. "Nie! Prosím ťa, Tifa, neplač kvôli mne! Ja som aj tak inú reakciu nečakala... budem v pohode.", povedala som, utrela jej z tváre slzy a usmiala sa na ňu. Ona mi úsmev opätovala. No vtom sa Tifa zadívala do diaľky. Videla som na nej, že o niečom tuho premýšľa. "O čom premýšľaš?", spýtala som sa jej. "Odette, už viem, kde budeš bývať!", povedala nadšene Tifa. "Vážne? A kde?", spýtala som sa jej opatrne. "No, neďaleko môjho domu mám svoju tajnú skrýšu! Je v nej všetko! Akurát ti budem musieť nosiť jedlo... tak čo povieš?" Zamyslela som sa. Napokon som usúdila, že horšie ako spať niekde na strome, to byť nemôže. "Dobre Tifa, súhlasím!", povedala som a usmiala som sa. "Tifa?" "Hm?" " Prečo sa o mňa tak staráš?", spýtala som sa jej. "Pretože sme kamarátky. A kamarátky si musia pomáhať, no nie?" Bola som zaskočená. Poznáme sa sotva deň a už ma považuje za kamarátku? Neskrývala som úsmev. "No poď, ukážem ti tvoj nový domov Odette.", povedala Tifa a ťahala ma smerom k jej tajnému príbytku. Ja som sa ňou nechala viesť. Neviem prečo, ale dôverovala som jej. Došli sme k jednému stromu hlboko v lese, na ktorom bol postavený domček. Asi som predsa len od toho spania na strome nebola ďaleko. "Ták, popozeraj si to tu, ja zatiaľ idem domov na večeru. Neboj sa, aj tebe niečo donesiem.", žmurkla na mňa a už jej nebolo. Ja som si vyliezla hore, že sa teda pozriem na svoj nový 'domov'. Bola som vcelku prekvapená priestrannosťou domčeka, a hlavne v ňom bolo pomerne čisto. "No, hlavne, že je tu posteľ.", povzdychla som si a ľahla si na posteľ. No, ono to bol skôr matrac, ale mne to neprekážalo. Nebolo to o nič horšie, ako postele v sirotinci. Ako som tam tak ležala, načúvala som žblnkotu potôčika a spevu vtákov. Zavrela som oči. Takto príjemne som sa už dlho necítila. Onedlho prišla Tifa aj s tanierom, na ktorom boli zvyšky večere. "Ahoj Odette! To som uschovala pre teba. Mame som povedala, že to idem dať psovi." Psovi?! Ona ma prirovnáva k psovi?! "Ou, prepáč mi, ja viem, že to nevyznelo práve najlepšie." Usmiala som sa na ňu, vzala som si od nej tanier a jediné čo som povedala bolo: "Ďakujem ti. Za všetko." Kým som jedla, Tifa mi robila spoločnosť. Keď sa už zmrákalo, Tifa vzala tanier a povedala mi niečo, na čo nikdy nezabudnem: "Dobrú noc a sladko sa vyspi. Zajtra som tu s raňajkami!" Zamávala mi a odišla. Ešte mi nikto nikdy nepoprial dobrú noc. No musím uznať, že je to celkom príjemný pocit.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár