Ráno som vstala s východom slnka. Vyzrela som von a zhlboka sa nadýchla. Vyzeralo to na pekný slnečný deň. Zišla som dolu a vybrala som sa k potoku opláchnuť si tvár. Táto časť lesa bola príjemným miestom na zregenerovanie sa. Sadla som si oproti potoku a začala som meditovať. Vtom som začula Tifin hlas: „Tak tu si! Nikde ťa nemôžem nájsť! Raňajky som ti nechala...“ Prečo nedokončila tú vetu? Znepokojilo ma to. „Tifa?“ Neodpovedala. Nuž som otvorila oči. To čo som videla, bolo dych vyrážajúce. Ja som sa vznášala asi pol metra nad zemou! Spanikárila som a a spadla na zadok. „Au!“ „Si v poriadku? Nie je ti nič?“, spýtala sa ma Tifa. „Nie, teda áno, teda... jednoducho nič mi nie je, som v poriadku.“, vymotala som sa z toho napokon. Nemohla som uveriť tomu, čo som práve videla. Ja levitujem? Keď som si fakt už myslela, že divnejšie veci sa mi diať nemôžu, stalo sa niečo ešte desivejšie. Sledovala som Tifu, ako si stále drží lakeť. „Tifa, si v poriadku? Čo máš s lakťom?“, spýtala som sa jej. „Ále, keď som ťa nemohla nájsť v domčeku, tak som sa zľakla kde si. No a ako som sem utekala, tak som sa potkla a spadla som no. Nie je to nič vážne, len odrenina.“, uisťovala ma. Ja som sa na ňu len ustarostene pozerala. „Neboj Odette, určite z tej modriny nezomriem.“, začala sa smiať. Ja som sa k nej priblížila, vzala jej poranenú ruku a priložila si moju ruku na jej ranu. Neviem, čo som od toho očakávala. Asi som niečo tušila, ale odrazu sa Tifina rana rozžiarila, a keď som odtiahla ruku, rana bola preč! Tifa sa na mňa vystrašene pozerala. Ani ja som na tom nebola inak. „Ty... ty... si ma vyliečila! Odette, veď ty dokážeš liečiť ľudí jediným dotykom!“ „Ja?“ Debilnejšie som sa už nemohla opýtať. „Áno, ty Odette, ty!“, potvrdzovala mi Tifa. „Odette?“ „Áno?“ „Keď dokážeš toto vo ôsmich rokoch, čo potom ešte len dokážeš v osemnástich?“ Jej otázka mi vŕtala hlavou. Má pravdu. Čo ak sa stanem takou mocnou, že začnem ubližovať ľuďom? Na to nechcem ani len pomyslieť.
***
Večer, keď už Tifa odišla a ja som osamela, vybrala som sa k potoku. To miesto ma veľmi upokojovalo. Sadla som si tam a vnímala som šum potoka. No vtom ma začal otravovať komár. „Zmizni, ty otravný hmyz!“, kričala som po ňom a zaháňala ho rukou. Keď ma už konečne prestal otravovať, všimla som si niečoho naozaj zvláštneho. A keď už ja, čo sa mi dejú zvláštne veci stále, poviem, že to bolo zvláštne, tak to bolo naozaj divné, priam desivé. Ako som mávala rukou, tak sa pohyboval smer vetra. No to nebolo to najčudnejšie. Voda z potoka odrazu vystúpila a pohybovala sa podľa mojej ruky. Zľakla som sa a ruky dala k sebe. Keď som tak urobila, voda automaticky padla a celú ma ošpliechala. Ešte že nebola zima, inak by som zamrzla v tých mokrých šatách. Postupne som si začala uvedomovať, čo sa práve stalo. Pomaly som zdvihla ľavú ruku. Ako som ju dvíhala, dvíhala sa aj hladina vody. Zdvihla som i pravú. A to som asi robiť nemala. Akonáhle som ju totiž zdvihla, voda 'vyrástla' do nenávratných výšok a ja som nad ňou strácala kontrolu. Preľakla som sa a ruky dala opäť k telu. Voda ma ošpliechala ešte viac než predtým. Už som sa s tým radšej nechcela zahrávať a išla som spať.
***
Ráno, keď prišla Tifa s raňajkami, všetko som jej vyrozprávala. Aby mi uverila, zaviedla som ju k potoku a všetko jej ukázala. Tifa zostala stáť s ústami otvorenými dokorán. Keď jej to všetko začalo dochádzať, rozbehla sa ku mne a silno ma objala. Takým spôsobom ma ešte nikto neobjal. Bola som šokovaná, ale nanajvýš príjemne. „Neboj sa Odette, my to spolu zvládneme.“, povedala Tifa a ja som až vtedy pochopila, akú veľkú oporu v nej mám.
***
Do postele som si líhala s veľkými bolesťami hlavy. Tifa mi celý deň nedala pokoj a trénovala so mnou moje nadobudnuté schopnosti. Síce ma brutálne bolí hlava, ale aspoň už viem ako tak ovládať svoju silu. Ešte predtým, než som zaspala, ma napadla myšlienka: Keď som v priebehu troch dní získala toľko nových schopností, nechcem ani len pomyslieť na to, čo bude o taký rok...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár