Ráno ma Tifa zobudila hlasným krikom. „Všetko najlepšie, oslávenkyňa!“, zvrieskla mi do ucha až som mala chuť jej dať vzápätí päsťou. „No ták, nespi už, lebo prespíš svoje narodeniny!“ „To mám zase narodeniny?“, opýtala som sa ešte v polospánku a pretrela som si oči. „No Odette, to je na narodeninách to zábavné, vieš, oni sú tak akosi každý rok.“, povedala Tfa a ja som sa nad svojou pochabou otázkou musela smiať. „A tieto sú obzvlášť výnimočné.“, dodala. Ja som ešte nebola úplne zobudená, tak mi to nedochádzalo. „A čím?“, spýtala som sa. „Čím? Veď máš predsa osemnásť! Si už dospelá, vieš čo to znamená?!“ Som dospelá, som dospelá...“, mumlala som si. Vtom mi to došlo. „Som dospelá! To znamená že-“ „Že sa už nemusíš skrývať! Môžeš ísť medzi ľudí kedykoľvek budeš chcieť! Nie je to úžasné? Môžeme ísť niekedy spolu!“, povedala Tifa a ja som sedela na matraci bez jediného slova. Už sa nemusím skrývať! Keď budem chcieť niekam ísť, tak môžem! A bez toho, aby som sa obávala, že ma šupnú späť do sirotinca! Potláčala som slzy šťastia a v hrdle sa mi urobila guča. „ Toto som upiekla pre teba, keď už máš tie narodeniny.“, prerušila môj prúd myšlienok Tifa a položila mi tortu na stolík. „Ber to ako taký môj darček, lebo viem, že ty inak nemáš rada darčeky. Síce tomu absolútne nerozumiem, veď kto by predsa nemal rád darčeky že, ale budiž. No ale, keď už máš tých osemnásť, bez malého darčeka to jednoducho nešlo!“, dodala. Ja som sa postavila a silno som ju objala. „Ďakujem, TIfa. Vyzerá chutne!“ Tifa mi podala nožík a ja som nám z torty odkrojila. Ako sme jedli, všimla som si, že Tifa sa stále pozerá na hodinky a je akási nedočkavá. No, uznávam, ona je nedočkavá skoro stále, ale teraz to bolo iné, vyslovene som z nej cítila tú nesmiernu nedočkavosť. Ale nepovedala som nič, veď keď bude chcieť, povie mi to sama. A veruže to na seba nedalo dlho čakať. Po chvíli ticha spustila: „Vieš Odette, ja ti musím niečo povedať.“, povedala. „No tak spusti, počúvam.“, dobiedzala som do nej. „No vieš, už sa nejaký ten čas s niekým schádzam.“ Ja som sa na ňu, príjemne prekvapená, pozrela. Veľmi ma hrialo pri srdci, čo práve povedala. Tifa je taká dobrá a má veľmi láskavé srdce, ona si zaslúži lásku. „Tifa, to je úžasné!“, povedala som a objala ju. „A ako dlho sa už schádzate?“, vyzvedala som. „No, už to nejaký ten piatok bude.“, pousmiala sa a pokračovala: „Asi tak týždeň, dva... nie dlho.“ „A? Veď mi o ňom porozprávaj, aký je? No tak Tifa, inokedy sa ti ústa nezavrú!“ Tifa sa pousmiala a pokračovala: „No, jedným slovom, je dokonalý! Do jeho očí som sa zamilovala ihneď! A tie jeho vlasy, vždy keď si ich prehrabne prstami, mám chuť si do nich ľahnúť...“, rozplývala sa a ja som ju počúvala. Tifa sa nadýchla a pokračovala: „A vyžaruje z neho niečo... no, nedokážem to ani opísať, ale neskutočne ma to priťahuje.“, povedala Tifa a blažene privrela oči. „Dievča, veď ty si doňho zamilovaná až po uši!“ Tifa sa len pousmiala. „A keď sa milujeme...“ „Milujete?“, prerušila som ju. „Áno, milujeme, je na tom niečo zvláštne?“ „Nie vôbec, len som prekvapená... predsa len, poznáš ho príliš krátko na to, aby...“ „Ale dosť dlho na to, aby som ho spoznala a dala mu všetko, čo mám.“ Zarazila som sa. Aj napriek tomu, že má Tifa dvadsaťjeden, správa sa na svoj vek nezrelo a naivne a bojím sa, že ju bude chcieť ten jej 'vysnívaný princ' zneužiť. Ale so svojimi obavami som sa jej nezdôverila. Predsa len, je zamilovaná, a keď jej budem odporovať, kto z toho vyjde ako víťaz? Dlhoročná priateľka alebo dokonalý chlap, do ktorého je buchnutá? Radšej som to neriskovala a počúvala ju. Ešte dlho sme sa rozprávali. No, Tifa rozprávala a ja som počúvala. Bola som šťastná, že môžem tieto chvíle s ňou zdieľať práve ja. Že si vybrala za kamarátku a bútľavú vŕbu práve mňa. Mám ju veľmi rada a vždy aj budem, nech sa stane čokoľvek, a ona to vie. Som jej toho dlžná tak veľa... „No, ja už budem musieť ísť, máme stretnutie... zajtra ti všetko porozprávam. Maj sa!“, rozlúčili sme sa a ja som osamela. Keď som už začala uvažovať nad tým, že pôjdem konečne do spoločnosti, počula som vo svojej hlave neutíchajúce hlasy: „Odette, poď k potoku, poď...“ Hlasy ma neprestávali volať, tak som šla. Keď som došla k potoku, začali okolo mňa krúžiť podivuhodné pestrofarebné svetielka. Odrazu sa predo mnou zjavil muž s krídlami. Bol to ten istý muž, ktorý sa mi zjavil, keď som mala osem. Mala som chuť mu vynadať za to, že keď som bola malá, nechal ma v tom lese stáť s kopou otázok a na niektoré doteraz nepoznám odpoveď. Keď som sa už chystala mu niečo povedať, on ma zastavil a začal: „Uplynulo už desať rokov, čo som ťa naposledy videl. Stala sa z teba prekrásna žena.“ „Snažíte sa o lichôtku? Hovorte k veci, prečo ste ma sem zavolali?“ Očividne takúto reakciu nečakal. Odkašľal si a pokračoval: „Už máš osemnásť, Odette. Tvoje schopnosti ešte potrebujú vytrvalý tréning, ale už si dostatočne mocná na to, aby som ťa oboznámil s tvojím poslaním. Je čas ťa oboznámiť s tvojím sokom.“ „Sokom?“ „Áno, Odette, sokom. Maj sa na pozore, lebo čoskoro naň natrafíš, môže byť kdekoľvek... kedykoľvek... a môže to byť ktokoľvek...“ „Takže, ujasnime si to. Vy viete kto to je, ale nepoviete mi to? Takže opäť musím na všetko prísť sama?!“ „Už ti nemôžem viac povedať. Mal som ťa len varovať, že máš byť na pozore.“ A nápovedu nedostanem?“, uškerila som sa naňho. Ani to s ním nepohlo. Tak ako prišiel, tak aj odišiel. Opäť. Opäť to urobil. Opäť ma nechal stáť v lese samu s kopou nových otázok, na ktoré neprichádzalo odpovedí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár