„Cloud?!“ Keď som vyslovila to meno, strhla sa silná búrka, ktorá zahasila nebezpečné plamene. Povedala by som, že je to klišé, ale keďže dokážem ovládať živly tak sa ani nečudujem, že prší. Moje vnútro bolo v tej chvíli plné zmätku a pochybností. Tifa vedľa mňa stála bez jediného slovka či pohnutia. Dážď ukrýval jej krvavo vyronené slzy, ale jej hlasné vzlyky predo mnou ukryť nedokázal. Obzrela som sa vôkol seba. Ľudí, ktorí ešte pred chvíľou prepadali úplnej panike, mnou vyvolaný dážď akoby upokojil a začali zachraňovať svoj majetok. Teda, aspoň to, čo z neho zostalo. Vydýchla som si. Vtom Tifa prehovorila: „Mama! Panebože mama!“ V tej chvíli si spomenula, že svoju matku v dave ľudí, ktorí sa zachránili pred požiarom, ešte nevidela a rozbehla sa k zrúcanine svojho rodného domu. Ja som bežala za ňou. Keď sme tam prišli, videli sme spod trosiek vytŕčať ruku. Tifa sa ihneď rozbehla k brvnám a chcela ich odhodiť. Videla som, že už nemá síl, tak som jej pomohla čo najrýchlejšie vyslobodiť jej matku spod ťarchy tých brvien a trosiek. Jej nehybné telo ležalo na samom spodku. Ihneď som jej skontrolovala tep a dýchanie, no bezúspešne. Ustarane som sa na Tifu pozrela a sklonila som hlavu. Tifina matka bola mŕtva. Tifu zasiahla ďalšia rana života, no tentoraz to bola pre Tifu už posledná kvapka. Vzala nehybné telo matky do náručia a začala roniť ešte krvavejšie slzy. „Niééé!“, kričala Tifa a jej plač bol neutíchajúci. Ja som tam vedľa nej sedela a utrápene sa na ňu dívala. Za toto zaplatíš, Cloud. Zaplatíš za všetko, čo si spôsobil. Za všetko. V tej chvíli som pocítila takú silnú nenávisť. Prisahala som, že pomstím Tifu aj celý Nibelheim, nech to stojí čokoľvek. Tifinu matku sme pochovali neďaleko trosiek domu. Keď už bolo po všetkom, vzala som Tifu okolo ramien a vzala ju do domčeka na strome. Celú cestu nepovedala jediné slovko. Keď sme však došli do domčeka, spustila: „Ako mi to mohol urobiť?! Zničil mi môj domov! Zabil mi matku! A potom mi ešte poplietol hlavu! Ako môže byť niekto tak zlý! Čo si od toho sľuboval?!“, plakala Tifa a jej krik sa stupňoval. Ja som sa na ňu ustráchane dívala. „Nenávidím ho! Nenávidím!“, kričala Tifa z plných pľúc. Ja som ju vzala za bradu a prinútila som ju, aby sa mi dívala do očí. „Tifa, predo mnou nemusíš klamať. Ja ťa zo všetkých chápem najlepšie, viem, že teraz cítiš veľkú zlosť... ale nenávisť? Človeka, ktorého ľúbiš, sa nedá nenávidieť, aj keď si to budeš nahovárať. Aj keď to bude ten najväčší gauner a ublíži ti tak ako nikto iný doteraz... tak aj napriek tomu ho budeš milovať. Aj keď nebudeš chcieť.“, povedala som Tife úprimne to, čo som v tej chvíli mala na srdci. Tifa na mňa prekvapene až užasnuto hľadela. Nepovedala absolútne nič, iba ma silno objala. „Vieš, čo ešte nenávidím?“, spýtala sa ma. „Čo?“ „Keď máš pravdu.“, priznala. Ja som sa na ňu usmiala a utrela jej z tváre slzy. Ani neviem ako dlho sme sa tam objímali, ale zaspali sme.
***
Ráno ma prebudila kvapkajúca dažďová voda zo strechy. Utrela som si nos, ktorý bol zasiahnutý touto dažďovou paľbou a nenávistne som sa pozrela na strechu domčeka. Boli v nej diery. Nečudo, veď ten domček je už starý. Bohvie, koľko tu už stojí. No, desať rokov určite. Tifa ešte spala. Pošteklila som ju po nose, nech má aj ona také 'príjemné' prebudenie, ako som mala ja. Tifa si utrela nos rovnakým spôsobom ako ja a zúrivo na mňa vyštekla: „Čo robíš?!“ Ja som sa na ňu uškerila a začala som: „No, ťaží ma jedna otázka...“ Tifa sa posadila. „Počúvam.“ „No... budeme sa musieť presťahovať a... ja vôbec nepoznám okolie Nibelheimu... tak moja otázka znie: Kde budeme bývať?“, vyšlo zo mňa konečne. Tifa začala premýšľať a spustila: „No, jedna varianta je tento domček-“ „Ehm ehm“, prerušila som ju a prstom som ukazovala na prederavenú strechu. Tifa sa pousmiala a pokračovala: „-alebo je tu ešte druhá varianta a tou je Midgar.“ „Midgar?“, zaujato som zopakovala. „Midgar. Predpokladám, že väčšina Nibelheimčanov sa presťahuje tam, pretože je najbližšie a je to také väčšie mesto, v ktorom sa dá aj podnikať. Ja by som tak veľmi túžila po vlastnom bare...“, túžobne povedala Tifa a ja som sa zamyslela. Tifa si naozaj zaslúži byť šťastná a jej vlastný bar by bol síce chabá nálepka na jej ubolené srdce, ale keď ju to aspoň trošku poteší... vtom som sa prudko postavila a energicky som vyhlásila: „Tak na čo čakáme?! Zbaľme svoje saky-paky a hor sa na cestu! Ďalšia zastávka – Midgar!“ Tifa sa postavila tiež a usmiala sa na mňa tak úprimne, od srdca... bola som veľmi šťastná, že aj napriek tomu, čo všetko prežila minulú noc, sa dokáže takto srdečne usmiať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár