Tifa tam ležala bez známky života. Ihneď som k nej priskočila a snažila sa ju prebudiť. Po chvíli sa Tifa prebrala a tackavo sa posadila. „Tifa!“, vydýchla som a od radosti som ju objala. Tifa sa na mňa dezorientovane pozerala. Ja som sa na ňu pozrela káravo a začala som: „Tifa!“ „Čo?“ „Zbláznila si sa?! Prečo si mi nepovedala že ti býva až takto zle a odpadávaš?! Ty nie že pôjdeš k lekárovi, ja ťa tam osobne dopravím!“, kárala som ju a môj hlas sa stupňoval. „Dobre, dobre! Hlavne nekrič! Bolí ma hlava. Tak teda pôjdem k lekárovi, ale sama.“ „Prečo sama? Aby si si zas mohla vymýšľať?! Tifa, prečo nedokážeš pochopiť, že mám o teba strach? Snáď sa nebojíš lekárov?“, zazubila som sa. „To nie.“, odbila ma Tifa. Ja som na nej ale videla známky strachu. „Tak čo ťa trápi?“, spýtala som sa jej. „Bojíš sa snáď, čo ti povie lekár?“ Tifa sa striasla. Určite som trafila do čierneho. „Neboj sa Tifa. Čokoľvek ti lekár povie, ja ťa podržím.“, uistila som ju. Tifa sa na mňa vďačne usmiala, objala ma a povedala: „Ďakujem.“ Ja som sa usmiala. „TY nemáš za čo.“, povedala som, pričom slovo 'ty' som zdôraznila. „Som rada že som ťa stretla.“, povedala Tifa a vo mne sa niečo pohlo. Ešte silnejšie som ju objala a bola som veľmi vďačná za to, že ju mám. Tifa sa odtiahla, povzdychla si a povedala: „No dobre, fajn. Máš pravdu. Pôjdem k lekárovi, ale naozaj chcem ísť sama.“ Ja som sa na ňu vyčítavo pozrela a pozdvihla jedno obočie. Tifa sa na mňa uškerila a povedala: „Neber to osobne Odett, veď ja ti potom poviem všetko, čo mi povie lekár. Ale predsa len to tu v bare ešte nemáme úplne upratané a-“ „-a ty ma chceš využiť aby som upratala, zatiaľ čo budeš u lekára. Chápem.“, dokončila som jej vetu a uškerila sa. Tifa sa uškerila tiež a súhlasne kývla hlavou. „Tak zatiaľ!“, povedala Tifa, vrúcne ma objala a odišla k lekárovi. Ja som sa medzitým pustila do práce. Utrela som prach na poličkách, pulte a barových stoličkách, umyla som dlážku a vyleštila okná. Keď bolo všetko hotové a Tifa ešte neprichádzala, začala som sa o ňu báť. „No, možno je len plná čakáreň.“, uisťovala som samu seba, že je Tifa v poriadku. Sadla som si na jednu z barových stoličiek a rozhodla sa ju počkať. Keď ani po pol hodine neprichádzala, rozhodla som sa poprechádzať. Nebavilo ma tam na ňu sama čakať. Ihneď ako som vyšla z baru, pošteklili ma lúče slnka. Prechádzala som sa námestím, trhom a vlastne takmer celým Midgarom, až som došla k nejakej budove pripomínajúcej kostol. Z tej budovy vyžaroval pokoj, harmónia, pokora a istá mágia. Fascinovalo ma to a dodávalo mi to silu. Opatrne som tam vošla. Obrovské dvere zavŕzgali až mi prešiel mráz po chrbte. Opatrne som za sebou zavrela a rozhliadla sa. Boli tam obrovské okná a v samom strede boli prekrásne kvety. Podišla som k nim. Čím bližšie som pri nich bola, tým som sa cítila silnejšia. Kvety boli zvädnuté, opadané a ich stonky žlté a suché. Sadla som si k tým kvetom a opatrne, s rešpektom som sa dotkla jedného z nich. Akonáhle som sa ho dotkla, všetky kvietky zrazu akoby nadobudli život. Boli krásne a hýrili rôznymi farbami. Bolo to kúzelné. Ľahla som si do tých pestrofarebných kvetov a po dlhej dobe som sa cítila úplne uvoľnená, pokojná a šťastná. Tento kostol nevyzeral, že by sem niekto chodieval. Bol taký... opustený. Vtom som sa rozhodla. Áno. Toto bude miesto, kde budem sústreďovať svoju energiu a sama ju budem nadobúdať. Bude to MOJE miesto. MOJE a nikoho iného. Už som zaspávala, keď vtom som počula vrzgot dvier. Možno toto miesto napokon nebude až také opustené. Otvorila som oči. Vo dverách stál muž. Približoval sa ku mne. Myslela som si, že je to Cloud a už som si naňho chystala spŕšku nadávok. Prudko som sa postavila a naskytol sa mi nečakaný pohľad. Predo mnou ani náhodou nestál Cloud. Predo mnou stál čiernovlasý muž s vypracovanou svalnatou postavou a nebeskými očami. Nedokázala som z neho spustiť oči. Niečím ma priťahoval a ja som sa nechala vťahovať do jeho zmyselných azurových očí. Mal v sebe niečo... neznáme, a predsa tak očarujúce. Všimla som si, že aj on si ma premeriava pohľadom. Bol takisto šokovaný ako ja. „Ty si anjel?“, spýtal sa ma nečakane. Nerozumela som, prečo sa ma to pýta. On vari nevie, kto ja som? To by bol v Midgare zrejme asi jediný. „No, dá sa to poňať aj takýmto spôsobom. Ty asi nebudeš odtiaľto. Si cudzinec? Hm?“ „No, dá sa to poňať aj takýmto spôsobom.“, snažil sa ma napodobiť a ja som sa musela zasmiať. Chcela som sa ho spýtať, čo tu robí, ale on ma predbehol. „Čo tu robíš?“, spýtal sa ma. Dobrá otázka... čo tu vlastne robím? Nemôžem mu povedať, že oživujem kvety, isto by si o mne pomyslel, že som blázon. „Vieš, toto je také moje miesto, kam sa utiekam pred okolitým svetom.“ On sa len chytil za hlavu. Prechádzal sa po kostole, keď vtom chcel stúpiť na mnou oživené kvety. Na MOJE kvety. „Nestúp na tie kvety!“, upozornila som ho. „Prečo nie?“, spýtal sa ma nechápavo. Chvíľu som premýšľala, čo mu povedať. Určite mu nepoviem, čo sa mi pred chvíľou stalo ohľadom tých kvetov. „Vieš, normálni ľudia sú na kvety opatrní a dbajú o ne.“, vysvetlila som mu. „Aha. No, tak ja zrejme nie som normálny.“, povedal a usmial sa. Vtom som si spomenula na Tifu. „Už musím ísť.“, povedala som a rozbehla sa k dverám kostola. „Počkaj! Veď ani neviem tvoje meno!“, kričal za mnou, ale ja som sa už neotočila. V tej chvíli pre mňa bola prvoradá Tifa. Keď som vošla do baru, nikde nikoho nebolo. Vtom som počula niečí vzlyk. Vošla som do kuchyne a zbadala som plačúcu Tifu sediacu na zemi pri sporáku. Preľakla som sa. Preboha, čo jej je?! Podišla som k nej, chytila ju za ramená a spýtala sa: „Tifa, čo sa stalo? Čo ti povedal lekár?“, hrnula som otázku za otázkou. Tifa mi ale neodpovedala na žiadnu z nich, len sa rozplakala ešte viac.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár