Tifa so Zackom sa dlho do noci rozprávali a spomínali na svoje detstvo. Mne sa nechcelo spať, tak som ich počúvala. Po nejakom čase som sa pozrela na hodiny. Bola jedna hodina ráno. Hlavou mi vŕtala jedna, no dosť zásadná otázka: Plánuje tu Zack prespať? Alebo nebodaj bývať? A ak áno, kde bude spať? Máme predsa len dve izby. Vtom som si spomenula, že hore na samom konci chodby máme predsa ešte jednu izbu. No izbu ako izbu. Skôr maličkú izbietku, ale je v nej všetko počnúc posteľou a mini kúpeľnou končiac. Pamätám sa, že sme si s Tifou robili srandu, že tam budeme ukladať našich opitých zákazníkov, čo by neboli schopní prejsť ani k vchodovým dverám, a ráno od nich vypýtame peniaze za prenájom izby. Keď som si to predstavila, musela som sa zasmiať. Vtom ma z rozmýšľania vytrhla Tifa. „Odette, Zack nemá kde prespať. Napadlo ma, teda, nevadilo by ti, keby prespal tu dolu v bare?“ „Tu dolu v bare? A kde prosím ťa?“ „No Zack povedal, že sa vyspí aj na barovom pulte, že jemu to je jedno, len nech má kde prespať.“ Ja som sa musela zasmiať. Potom som sa s ňou podelila o svoj návrh. „Tifa, pamätáš si ešte na tú krpatú izbu hore na konci chodby?“ Ani som ďalej nemusela pokračovať, Tifa ma hneď pochopila a silno ma objala. „Odett, ty si génius!“, zvýskla Tifa a ihneď vzala Zacka hore do tej izby. Keď som sa už i ja poberala do izby, začula som vo svojej hlave neutíchajúce mňa volajúce hlasy. Volali ma... do kostola. Tak som tam šla. Keď som tam vošla, kvety sa ihneď rozžiarili, akoby boli rady, že ma vidia. Potešila som sa tomu. Vtom sa predo mnou zjavil pre mňa už známy muž s krídlami. Znechutene som sa naňho pozrela. Už som chcela niečo namietať, no on ma zastavil. „Predtým, než čokoľvek povieš, chcem ťa upozorniť, že mám pre teba prekvapenie, ktoré sa ti bude podľa mňa páčiť.“ Zamyslela som sa. Potom som sa naňho dôležito pozrela a prekrížila som si na prsiach ruky. Muž pozdvihol svoju pravú ruku. Vtom celý kostol zažiaril pestrými hýrivými farbami a jasnou pestrofarebnou žiarou. Muž mi pokynul, aby som sa otočila. Keď som sa otočila, zbadala som, ako niečo zhora prilieta a pristáva to priamo oproti mne. Ako to pristávalo, odhodilo ma to obrovskou silou dozadu. Pozbierala som sa zo zeme a dôkladne som si tú 'vec' prezrela. Bolo to obrovské zviera s krídlami ponášajúce sa na vtáka, ale rozhodne to vták nebol. Rozpätím a tvarom krídel sa ponášalo skôr na draka. Bolo to... očarujúce. Očarujúco krásne. Nechápavo som sa pozrela na muža s krídlami. Ten akonáhle zbadal môj spytujúci sa výraz, začal rozprávať. „To je tvoj Aeon.“ „Aeon?“ Muž prikývol a začal mi vysvetľovať. „Aeony sú telesné realizácie našich snov. Cez Aeona sme schopní s tebou komunikovať a práve Aeon tvorí mentálne spojenie medzi nami a tebou. Vyslali sme ťa na Zem, aby si porazila jej najväčšie zlo, ktoré sme predpovedali. Stal sa ním Cloud Strife. Avšak stalo sa niečo, s čím sme nepočítali. Cloud Strife sa nejakým spôsobom zmocnil všetkých Aeonov okrem tohto jedného, a to ho činí takmer neporaziteľným.“ „Neporaziteľným? Tak to ste ma teda potešili.“ „TAKMER neporaziteľným. Cloud Strife zosilnel viac než sme čakali, o tom niet pochýb. Ale ty, Odette, si natoľko mocná, že s jedným Aeonom a našou ochranou ho dokážeš poraziť. Avšak bude si to vyžadovať dlhý tréning, na ktorý nie je čas. Nezostáva nám nič iné, len ti veriť, že to dokážeš včas.“ Po tejto vete som znervóznela. Čo ak to nestihnem? Čo ak sa to nejako zvrtne? Čo ak? Vtom muž opäť prehovoril, čím ma vytrhol z mojich myšlienok. „A toto je tvoj Aeon. Okrem iného bude tvojou oporou a priateľom. Môžeš sa mu zveriť s čímkoľvek, nikdy nevyzradí tajomstvo svojho pána. A pre tohto Aeona si pánom ty. Vycvič si ho, pravidelne ho trénuj a staraj sa oňho. Vytvor si s ním nerozlučné puto a nauč sa ho privolať a odvolať mysľou. On sa ti za to odvďačí svojou lojálnosťou a pokorou. Avšak nezabúdaj trénovať i samu seba. Bez riadneho tréningu Clouda Strifa len tak ľahko neporazíš. Teraz sa oboznám so svojím Aeonom. Následne ho vyveď na najbližší vrch, sadni si naňho a leť na ňom. Viem, že ty na lietanie Aeona nepotrebuješ, avšak spoločný let vaše puto spečatí.“ Opatrne s rešpektom som sa k Aeonovi priblížila. Pozrela som sa na svoju dlaň a následne do očí toho tvora. Opatrne som ho pohladila. Aeon blažene privrel oči. Objala som ho a od tej chvíle som bola presvedčená, že mu môžem bezprostredne dôverovať. Okrídlený muž sa už chystal k odchodu, no ja som ho zastavila. „Aké je jeho meno?“ „Nemá meno. Ale ak mu ho dáš, už ho mať bude. Ak dáš Aeonovi meno, znamená to, že si ho chceš nechať už navždy.“ Zamyslela som sa. „A aké je vaše meno?“, spýtala som sa a očividne som ho tým vyviedla z miery. „Domnievam sa, že moje meno nie je dôležité.“ „Ale pre mňa áno. Už ma nebaví vás stále oslovovať 'okrídlený muž' alebo ' ten muž s krídlami'. Tak ako sa voláte?“ Muž sa otočil a okolo neho sa začala vytvárať jasná žiara. Čo už, opäť zmizne bez odpovede. Už som si na to mohla zvyknúť. „Angeal.“, povedal muž tesne pred tým ako zmizol. Angeal? Tak jeho meno je Angeal! Neviem prečo, ale bola som nesmierne rada, že po toľkých rokoch už konečne viem jeho meno. „No čo s tebou?“, povedala som a pozrela som sa na Aeona. Potľapkala som ho a vyviedla na ten vrch, ako mi kázal Angeal. Vysadla som si naňho a... nič. „Tak pohni! No tak! Leť!“ Nič. Tak som to skúsila inak. V mysli som mu prikázala, nech poletí. Najprv sa nič nedialo, už som to chcela vzdať, keď zrazu Aeon rozprestrel krídla a vzlietol. Spočiatku lietal dosť hekticky, ale prišla som na to, že keď ho mysľou navigujem, tak nám to spolu ide parádne. Let bol vskutku nádherný, priam očarujúci. Užívala som si ho každým dúškom. „Keď sme zvládli toto, tak zvládneme všetko. Áno, zvládneme to!“, energicky som zvýskla počas letu. Aj Aeon sa zaradoval. Aeon... veľmi som mu chcela dať nejaké meno... ale aké? To nie je také jednoduché... zvyšok letu som tuho premýšľala nad tým správnym. Nakoniec ma jedno meno napadlo. Nemám síce ani zdania, ako ma niečo také mohlo napadnúť, ale bolo to veľmi kreatívne a originálne. Páčilo sa mi. Pritisla som sa k svojmu Aeonovi a pošepla som: „Zvládneme to Valefor... môj Valefor...“ On sa však zarazil. „Nepáči?“, spýtala som sa. Valefor však začal súhlasne kývať hlavou na znak toho, že sa mu to meno páči, a zrejme sa mu veľmi páčilo, pretože vo vzduchu spravil ešte aj otočku. Valefor by mohol byť pokojne kaderníkom. Po tej otočke som mala na hlave zaujímavý účes pripomínajúci neidentifikovateľnú guču. Za iných okolností by som bola kvôli tým vlasom naštvaná, ale keď som si pomyslela na to, že som asi 500 metrov nad zemou, hnev ma okamžite prešiel a držala som sa Valefora pevne ako kliešť. Bol pre mňa nevyspytateľným tvorom, náhodou by mu preplo, zhodil by ma zo seba a ja by som si ani nestihla rozprestrieť svoje krídla. Nie. Radšej budem pri tomto monštruóznom tvorovi držať hubu a krok. Zatiaľ. Pritisla som sa k nemu a pošepla: „Som rada, že sa ti to meno páči. Pretože mne veľmi.“ Keď sme pristáli, chcela som ho odvolať. Urputne som sa snažila, ale dlho to nešlo. Po čase sa okolo Valefora objavil žiarivý jas a Valefor zmizol! Preľakla som sa, bála som sa, že som spravila niečo zle, tak som ho rýchlo volala späť. Keď sa však Valefor po chvíli objavil, veľmi sa mi uľavilo. Pohladila som ho a odvolala. Keď som sa vybrala už konečne do baru, začalo svitať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár