Hneď ako som prišla do baru, pozrela som sa na hodiny. Bolo sedem hodín. Čože?! To som bola preč tak dlho? Na to, že som celú noc nespala, som sa vôbec necítila unavená... asi ma prebral ten let. Alebo skutočnosť, že mám vlastného Aeona? Či zistenie mena človeka, ktorý vám neustále dáva samé odkazy a poslania a otázky, no nikdy žiadne odpovede? Nebolo by vôbec prekvapujúce, keby boli príčinou všetky udalosti z predchádzajúcej noci. Iný človek, keby prežil to čo ja, by sa nervovo zrútil a bol by unavený po zvyšok svojho života... na mňa majú takéto veci zrejme opačný účinok. Vtom som zacítila vôňu. Nazrela som do kuchyne, kde bola Tifa už v plnom nasadení. "Ťuki ťuk!", zaťukala som na dvere, aby som dala vedieť o svojej prítomnosti v kuchyni. "Dobré ráno, Odett! Čo si dáš na raňajky? Wafle, palacinky alebo vajíčkový šalát?" "Fúha, aký výber! Tak si dááám... palacinky." "Hneď to bude!", povedala Tifa a energicky sa pustila do práce. Ja som sa na ňu ustarane pozrela. Tifa môj pohľad musela zaregistrovať, lebo naň aj patrične zareagovala. "A dopredu ťa upozorňujem, že nechcem počuť žiadne keci typu: Si tehotná, musíš sa šetriť, alebo: Musíš si oddýchnuť, nemôžeš stále niečo robiť, mysli na bábätko... Okej?" "Fajn, ale nemusíš byť ani príliš aktívna. Keď budeš veci robiť normálne a nie hyperaktívne, ako máš vo zvyku, tak odo mňa nič také nezapočuješ celé svoje tehotenstvo." "Okej, som rada." "Ale toto by som sa ťa spýtala aj keby si nebola tehotná... smiem ti pomôcť?" Tifa sa na mňa usmiala. "Samozrejme!" O chvíľu prišiel do kuchyne aj Zack. Keď som ho zbadala, strašne som sa zľakla. Zack sa na mňa nechápavo pozrel. "To vyzerám až tak zle?" "Nie, len som zabudla, že si tu. Úplne mi to vyletelo z hlavy. Prepáč." Áno, vyletelo mi to z hlavy. Doslova. "Nič sa nedeje. Aj ja keď som sa zobudil, tak som sa najprv musel zorientovať.", povedal Zack a všetci sme sa začali smiať. "A čo to tu vonia?", spýtal sa Zack. "Čo len chceš.", odpovedala som mu a Tifa mu už hrdo vymenovávala jej ranné menu. Potom sme si posadali k stolu, popriali sme si dobrú chuť a začali sme jesť. Mne však stále vŕtala hlavou jedna vec. Nedalo mi to, nuž som sa spýtala: "Zack?" "No?" "A ty vlastne teraz budeš po tom Cloudovi pátrať, kým ho nenájdeš?" "No áno. Prečo?" Ja som sa šibalsky pozrela na Tifu. Tá ma síce spočiatku nechápala, ale následne pochopila. "No, tvoje pátranie zrejme skončilo skôr, ako začalo." "Čo tým myslíš?", nechápal Zack. "No, pretože my s Tifou vieme, kde Cloud býva." Po tejto vete sa Zack začal dusiť raňajkami. Tifa k nemu ihneď pristúpila a pobúchala ho po chrbte. Zack potom už nepovedal nič, len sa rýpal v tom tanieri a hľadel doňho, akoby tam hľadal včerajší deň. Ja som sa na Tifu pozrela a ústami som naznačila: "Čo som povedala?" Tifa len pokrčila ramenami a zakrútila hlavou. Zack následne odvrátil zrak od taniera, ublížene sa na nás pozrel a začal: "To s tým Cloudom, to bola len taká výhovorka." My sme s Tifou na seba tupo hľadeli. Nechápali sme. Zack pokračoval: "No, je pravda, že mi ShinRa prikázala priviesť Clouda, ale ja som sem prišiel vlastne len kvôli tebe, Tifa. Prijal som tú úlohu len preto, aby som ťa mohol vidieť. Už pre ShinRu nechcem viac pracovať. No ale, skús im to povedať. Prinajlepšom ťa ukameňujú, alebo horšie... Jediný spôsob, ako z tadiaľ odísť, je tajne ujsť. Ani sa Cloudovi nedivím, že vtedy ušiel. On videl už vtedy to, čo teraz vidím ja." Ja s Tifou sme na Zacka len tupo hľadeli s pootvorenými ústami. "A ty sa nebojíš, že si sem po teba aj po Clouda prídu? Veď presne vedia, kde sa teraz nachádzaš.", nedalo mi to. "Po Clouda si oni neprídu, na to sú príliš zbabelí. A neprídu si ani po mňa." "Ako si môžeš byť taký istý?", strachovala sa Tifa. "Pretože v poslednom čase sa z neznámych príčin zo ShinRy strácajú najlepší vojaci. Nikto nevie, prečo. Tak si proste budú myslieť, že som sa stratil, tým pádom má nebudú ani hľadať. Boja sa toho, čo by našli." "A čo teraz akože budeš ďalej robiť?", štekla Tifa. "To, čo doteraz. Akurát s tým rozdielom, že už nebudem v ShinRa Company. A teraz mám na vás jednu zásadnú otázku: Vadím vám tu?" "Čože?! Zack, to predsa nemôžeš myslieť vážne! Si môj brat, ty mi nikdy nebudeš vadiť, preboha!" Potom sa Zack pozrel prosebne na mňa. Ja som presne vedela, čo zamýšľa, tak som mu aj patrične odpovedala. "No na mňa sa nepozeraj, ja o tom veľmi nerozhodujem. Ale rozhodne mi tu nevadíš." Zack sa zaradoval. Tifa nechápala. "Fajn, tak by vám nevadilo, keby som tu býval, všakže?" Presne túto otázku som očakávala. Tifa buchla s vidličkou po stole tak, až Zack nadskočil. "A ako kde?! V tej krpatej izbe meter krát meter?! Nehnevaj sa Zack, ale to nie je izba na bývanie dlhšie ako na noc." Zack však protestoval. "Tifa ale mne to neprekáža! Náhodou sa tam spí dobre! Ty by si vari vyhodila svojho vlastného brata na ulicu?", spýtal sa Zack a hodil na Tifu prosebný kukuč. Tifa sa robila akože ho nevidí, ale keď sa na Zacka náhodou pozrela, v tú ranu zmäkla. "Ach Zack... ty máš také šťastie, že ja od mala tým tvojím modráskom nemôžem odolať." "Modráskom?", nechápala som. "Tak Tifa od mala nazýva moje oči.", vysvetlil mi Zack. "Aha." "No! Jeden modrásek, druhý modrásek.", ukázala Tifa Zackovi na oči a rozplývala sa. "Takže, môžem zostať, hej?", uisťoval sa Zack. "A prosebnejší kukuč by si nevedel? Čert to ber, jasné, že môžeš!", povedala Tifa a Zack v tú ranu vyskočil a začal Tifu objímať a bozkávať. "Dobre, fajn, môžeš ostať, ale budeš mi tu pekne pomáhať!" "Jasné ,šéfe!" Keď sme dojedli, Tifa spratala zo stola taniere a povedala, aby sme zostali ešte sedieť. Keď sa vrátila, oznámila nám: "Už je takmer všetko pripravené, zostávajú len drobné úpravy... už je to tak! Takto o týždeň otvoríme bar!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár