Nasledujúci deň sme všetci traja strávili prípravami na otvorenie baru. Kto by si bol pomyslel, že s tým bude toľko práce? Samozrejme, Tifa so Zackom počas práce blbli ako malí. Akoby teraz chceli stihnúť zameškané. Síce som ich pozorovala len z diaľky, ale musím uznať, že som sa v Zackovi mýlila a urobila som si o ňom predčasnú a mylnú mienku. Predtým na mňa pôsobil skôr ako tvrdohlavý a arogantný vojak, čo musí za každú cenu vedieť o všetkom, čo sa kde šustne. No teraz mi príde taký... iný. Viac otvorený, láskavý a ochotný pomôcť. Rozhodne nepôsobí tak tvrdo, ako predtým. Teda, aspoň keď je s Tifou, tak nie. Ako sa správa v spoločnosti iných ľudí, to neviem posúdiť. Zatiaľ. Koniec koncov, o necelú hodinu otvárame bar, tak sa sem určite nahrnú davy ľudí ako za nejakou novou atrakciou. Keď som si to predstavila, prebehol mi mráz po chrbte. Ako mám zapadnúť do spoločnosti, ktorá ma považuje za vyvrheľa? To je fakt paráda. Tak ja sa mám postaviť Cloudovi a riskovať svoj vlastný život za ľudí, ktorí ma nemajú za nič? Angeal ma však upokojil, že sa to čoskoro zmení. Tak na to som zvedavá. A navyše mám už od rána taký zvláštny pocit, taký nepokojný, že sa niečo stane. „Ja som už taká nedočkavá!“, tešila sa Tifa. „Neboj, dočkáš sa.“, odfrkla som. „Odett, je ti niečo?“, strachovala sa. „Nič.“, zaklamala som a ani raz som sa na ňu nepozrela. Cítila som sa hrozne. Vzdychla som. „Tak fáájn. Mám strach.“, priznala som. „Strach? A prečo?“, spýtala sa Tifa. Zack sa na mňa taktiež zvedavo pozrel. „Mám strach, pretože cítim, že sa stane niečo zlé. A navyše, ako sa mám cítiť dobre v spoločnosti ľudí, ktorý ma za nič nemajú a opovrhujú mnou?!“, zverila som sa. „Odett, ubezpečujem ťa, že sa nič zlé nestane.“, uisťovala ma Tifa. Zack sa pousmial. Ja som sa naňho vyčítavo pozrela. „Vysmievaš sa mi snáď?“ „To nie. Len sa pozastavujem nad tým, že riešiš takú banalitu. Jednoducho im daj možnosť, aby ťa spoznali. Nikto ťa nemôže odsudzovať, dokiaľ ťa nepozná.“ „To si čítal nejakú náuku o spoločnosti?“ Zack sa zasmial. Zase. Ten chlap ma chce naštvať? „Vieš, si celkom vtipná, keď chceš.“ Ja som však túto jeho poznámku ignorovala. Skryla som si hlavu do dlaní a povedala som mu: „Lenže skutočnosť je iná, Zack. I keď im dám šancu ma spoznať, oni ju bezprostredne odmietnu. Už ma vnímajú ako tú hrozbu, čo na nich doľahne. A ja to inak ako svojimi činmi nezmením. Možno to nezmením vôbec.“ Tak toto má byť môj život? Život plný strachu, boja a zúfalstva? I keď som ešte len teraz začala poriadne trénovať, pri pomyslení na to, čo ma čaká, niekedy nemám chuť ďalej pokračovať... nemám chuť ďalej takto žiť. Tak veľmi chcem byť ako ostatní... lenže teraz už nemôžem cúvnuť. I napriek mojej silnej, tvrdej a chladnej povahe, čo si nič nepripúšťa, toto ma doslova ničí. Zúfalo som sa pozrela na Zacka. Usmial sa na mňa. Ale nie škodoradostne ani nijako inak, ako úprimne, od srdca. Netuším, čím to je, ale jeho úsmev mi dodáva silu. Bez slov ma uisťuje, že to dokážem. Možno to nakoniec bez neho nezvládnem... Pravda, i ja by som sa mala viac usmievať, no mám vari dôvod na úsmev? Som znechutená takýmto životom. No nesmiem si to už pripúšťať, pretože s takýmto postojom už detto nič nezmôžem. Neopätovala som mu úsmev, no neprestávala som sa pozerať na ten jeho. „Už idú! Zákazníci idú!“, zvýskla Tifa a Zack sa v tom momente strhol akoby robil niečo zlé. Podišla som k Tife a ona mi hneď ukázala prstom na siluety vonku, čo sa závratne približovali k nášmu baru. Zatočila sa mi hlava. Cítila som, ako sa mi podlamujú kolená, no Tifa ma zachytila. „Odett, je ti dobre?“, strachovala sa o mňa Tifa. Ja som sa horko-ťažko postavila. „Zvládnete to tu zatiaľ bezo mňa?“, spýtala som sa. Tifa so Zackom prikývli. „Dobre.“, povedala som a tackavo sa vliekla hore do svojej izby. Zabuchla som za sebou dvere a zhlboka dýchala. Niečo tu nie je v poriadku. Ten nepokojný pocit sa vo mne stupňoval. Určite sa to čo nevidieť stane. No fajn, stane sa niečo, ale čo? A kde? Kedy? Komu? Do čerta, ako mám pomáhať ľuďom, keď nedokážem v správnu chvíľu vycítiť, kde mám byť? Opäť sa mi zatočila hlava. No tentoraz až tak, že som sa musela oprieť o rám okna. Nazrela som von. K baru sa neodvratne blížili očakávajúce davy ľudí. Vôbec som nemala chuť a ani náladu ísť za nimi dolu, ale nenechám predsa Tifu v štichu. Áno, je s ňou aj Zack, ktorý jej pomáha, ale aj tak. Otvorila som okno, zhlboka sa nadýchla a opäť som ho zavrela. „Tak dobre. Idem na to!“, povedala som si pre seba a zdráhavo som vykročila dolu do baru.
***
Presne, ako som očakávala. Všetci mnou opovrhovali, nikto sa so mnou nechcel baviť a už vôbec som im nemohla pripravovať a roznášať drinky, lebo ich odmietli so slovami, že ich chcem otráviť. Vzdychla som. Celý večer som sedela na jednej z barových stoličiek a striehla, či sa náhodou niečo nedeje, pretože ten zvláštny pocit ma neopustil, zatiaľ čo Zack pripravoval drinky a Tifa ich roznášala. Ani som nevedela, že Zack vie miešať drinky. Samozrejme popritom zabával ľudí sediacich za barovým pultom a viedol s nimi vskutku 'filozofické ' diskusie. Mnohokrát sa pokúšal rozveseliť aj mňa, ale nech sa akokoľvek snažil, nedokázal ma rozosmiať. „Prepáč Zack, ale teraz som myšlienkami niekde úplne inde.“, odbila som ho. Zack posmutnel, ale pokračoval v žhavej diskusii s prísediacimi. Vtom sa dvere baru prudko otvorili. Všetci sa otočili smerom k dverám a ja som vtedy zbadala príčinu mojich závratov, bolestí hlavy a nepokoja v mojom vnútri. V bare nastalo hrobové ticho a mňa v tú chvíľu zalialo teplo, splašene sa mi rozbúšilo srdce a žalúdok sa mi zovrel hrôzou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár