Ihneď ku mne dobehli Zack s Tifou. „Odett, pozri sa!“, povedala Tifa a ukázala na dav ľudí, ktorí mi tlieskali. „Oni ťa oslavujú!“, zvýskla Tifa. Pousmiala som sa. Po prvýkrát v živote ocenili, čo pre nich robím. Pocítila som, ako sa mi po líci kotúľa slza. „Odett, si v poriadku?“, spýtala sa ma Tifa. Zrejme si toho všimla. Ja som si tú neposlušnú slzu rýchlo utrela. „Áno, samozrejme, som v poriadku.“, povedala som a neprestávala sa usmievať. Tife sa rozžiarili oči. „Odette, toto je po prvý raz, čo ťa vidím sa takto srdečne usmievať.“ Pozrela som sa na tých ľudí predo mnou. Má pravdu. Veľmi ma hrialo pri srdci, že mnou aspoň na chvíľu nikto neopovrhuje len kvôli babským táraninám. A aj keď si pravdepodobne na druhý deň už na tento môj skutok nikto nespomenie a opäť mnou začnú opovrhovať a ukazovať na mňa prstom, táto chvíľa bola pre mňa očarujúca. Bola som... šťastná. Snáď po prvýkrát v živote som bola šťastná. Prišla ku mne nejaká žena a vytrhla ma z myšlienok. „Odette, my... my sa ti všetci ospravedlňujeme. Všetko sme pochopili. Prosím, odpusť nám všetkým. Za všetko. A chceme, aby si vedela, že všetci stoja pri tebe.“, povedala tá žena. Vzdychla som a po tvári mi stekala ďalšia slza. Nenávidím svoje slzy. Sú prejavom mojej slabosti, a to ja nie som. Nie som slabá. Utrela som ju. Tej žene sa taktiež oči zaleskli slzami. Pozornejšie som si ju obzrela. Bránil mi v tom ale jej plášť s kapucňou. Pristúpila som k nej a aj napriek jej námietkam som jej odhalila tvár. Zostala som v úplnom šoku a srdce sa mi prudko rozbúšilo. Predo mnou stála žena, ktorá ma celé detstvo len ponižovala a bila. Predo mnou stála sama riaditeľka sirotinca a prosila ma o odpustenie. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ma raz táto žena bude so slzami v očiach prosiť o odpustenie. Pokorne ma prosila, nech jej odpustím a neubránila sa slzám. Ja som sa na ňu usmiala. „Ďakujem.“, poďakovala som sa jej. Nechápala. „Možno, že keby ste sa ku mne vtedy nesprávali tak, ako ste sa správali, tak by som nikdy neutiekla. Nikdy by som nestretla ľudí, ktorých som stretla. Možno by som bola úplne iný človek, takže... ďakujem.“ Žena bola veľmi prekvapená mojim postojom a výberom slov. „Vyrástla z teba veľmi krásna a múdra žena, Odette. Prosím, ochráň nás pred tým diablom, za ktorého sme prv považovali neprávom teba. Sme s tebou, ale musíš nám odpustiť. Všetko.“ Zdvihla som hlavu a poobzerala sa po dave. Pozorne som si prezrela tvár každého, ktorý mnou opovrhoval, a teraz ma prosí o odpustenie. Na každého som sa usmiala. Nech nevedia o mojej bolesti, ktorú mi spôsobili. „Odpúšťam vám.“ Všetci zvýskli od radosti. Potom som sa opäť pozrela na ženu stojacu predo mnou. Ženu, ktorá mi ublížila snáď zo všetkých najviac. „Odpúšťam vám.“, pošepla som jej. Ona sa na mňa usmiala. Snáď po prvýkrát v živote sa na mňa usmiala. Ja som jej úsmev opätovala. V diaľke som videla, ako smerom ku mne uteká nejaké mladé dievča. Udychčaná prišla ku mne, vydýchala sa a spustila: „Kňaz vás chce vidieť a dať vám požehnanie.“ „Požehnanie? Mne?“, čudovala som sa. „Áno, vám. Chce vám takýmto gestom ukázať, že stojíme pri vás.“, povedalo dievča, chytilo ma za ruku a ťahalo ma za kňazom. Tifa chcela ísť so mnou, ale dievča ju zastavilo. „Tam vy nemôžete!“ Tifa sa celá nasupená vrátila do baru spolu so Zackom. Ostatní sa rozpŕchli domov. Nechala som sa tou dievčinou viesť. Nasledovala som ju k obrovskému chrámu. „Tak a sme tu!“, oznámilo mi dievča a rozutekalo sa domov. Zvláštna dievčina. Obzrela som si ten chrám, do ktorého som mala vstúpiť. Bol taký, vysoký a veľký. Smeroval snáď až k nebesiam. Toľko schodov... Pomaly som sa po nich vybrala do chrámu. „Konečne.“, vzdychla som si, keď som sa udychčaná ocitla pred vchodom do chrámu. Opatrne som otvorila masívne dvere a poobzerala sa. Vo vnútri to bolo snáď omnoho väčšie ako zvonka. „Haló? Je tu niekto?“ Nikto sa neozýval. V miestnosti nebolo ani živej duše. Poriadne som sa ešte raz poobzerala po miestnosti. Našla som... ďalšie schody. Zažalujem toho, kto projektoval túto budovu. Vyšla som hore schodmi a obzrela sa. Bol tam veľký pľac, na ktorom bol červený koberec, a oproti bol vyvýšený podstavec. Úplne ako miesto určené na svadobné obrady. Celá miestnosť bola otvorená, pod holým nebom. „Som rád, že si prišla, dieťa moje.“ Pozorne som sa poobzerala všade navôkol, ale nikoho som nevidela. Zrazu som zbadala siluetu človeka stojacu na kraji budovy. „Čo tam robíte? Chcete spadnúť?!“ Ten človek sa len zasmial. „Ja a spadnúť?! Nemožné!“ Ani som toho človeka nemusela vidieť aby som usúdila, že je to čistý blázon. Pristúpil ku mne. Na mesačnom svetle mi dal jedinečnú príležitosť dôkladne si ho obzrieť. Bol to zhrbený starček s briadkou. Obrysy jeho tváre mi však boli z neznámych príčin veľmi povedomé. On bol zrejme na tom podobne, pretože si ma s veľkým záujmom obzeral. „Pristúp bližšie, dieťa moje.“, pokynul mi rukou a ja som ho poslúchla. Opatrne s rešpektom som sa k nemu priblížila. Akonáhle som vyšla na mesačné svetlo, starček zo mňa nemohol spustiť oči. Ostal v nemom úžase, rozčarovaný. Očividne bol zarazený. „Ste to vy? Áno, vy ste to!“ Ja som sa naňho nechápavo pozrela.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár